Kľúčové priznanie M. Chodorkovského – kráľ je nahý

Kto pozná základy ekonómie a aspoň trochu rozumie tomu, ako reálne fungujú peniaze, ťažko uverí, že najbohatší post-socialistickí oligarchovia zbohatli poctivou prácou a poctivým podnikaním. Napriek tomu sú mnohí oligarchovia miláčikmi liberálnych médií a niektorí doslova ikonami podnikania a demokracie. Takouto hviezdou prvej veľkosti je Michail Chodorkovskij, kedysi najbohatší Rus a majiteľ kontrolného balíka akcií Jukosu. Jeho finančná kariéra schová do vrecka napríklad aj Billa Gatesa, keďže bol schopný každé 2 – 3 roky svoj majetok zdesaťnásobiť.

Na kariére Chodorkovského je zaujímavé, a nám na Slovensku vari aj povedomé, že s podnikaním začínal ešte ako študent chemickej technológie v Moskve, v roku 1986. Vtedy bol majiteľom kaviarne a cieľavedomo po línii aktívneho komsomolca budoval svoju sieť užitočných kontaktov. Po skončení štúdií v roku 1988 prakticky nikdy nezačal pracovať ako chemik, ale začal podnikať vo financiách, využil svoje kontakty a založil banku Menatep, ktorá ako prvá súkromná banka dostala v ZSSR licenciu na bankovú činnosť. Veľmi aktívne sa zapojil do veľkej privatizácie, cez svoju banku aj ako sprostredkovateľ. Najväčším obchodom Chodorkovského však bolo, že sa v roku 1995, podľa vyjadrenia vo Wikipédii, banka Menatep „dostala aj k 45 % a neskôr spolu so spoločníkmi až 78 % balíku akcii druhej najväčšej ruskej ropnej ťažobnej spoločnosti Jukos“. Encyklopédia Britannica poznamenáva (a to nám je tiež povedomé), že Chodorkovskij neponúkol vo verejnej súťaži najvyššiu cenu, ale konkurenčné konzorcium bánk komisia diskvalifikovala kvôli akýmsi technickým nedostatkom ponuky.

Chodorkovského zlaté časy sa skončili odchodom Jeľcina a nástupom Vladimíra Putina v marci 2000. Mainstream toto obdobie charakterizuje ako nástup autoritárskej vlády a obmedzovania slobody prejavu. Prvými „obeťami“ Putina však boli rýchlokvasení oligarchovia, ktorým svojim typickým spôsobom dal na výber, či prijmú hrubú čiaru za minulosťou a oni sa v budúcnosti držať ďalej od politiky. Chodorkovskij túto ponuku neprijal a financoval opozičné strany a sám sa angažoval v politike ako oficiálny rival Vladimíra Putina. Tento nerovný súboj sa ukončil v roku 2003 zatknutím Chodorkovského a odsúdením za nezákonnú „optimalizáciu daní“. Napriek naratívom v mainstreamových médiách šlo o reálne delikty a proces nebol politický.

V priebehu procesu, v novembri 2003, ako opatrenie, aby sa akcie Jukosu nedostali späť do rúk štátu, bola s prekvapením zverejnená informácia, že držiteľom kontrolného balíka sa stal Lord Jacob Rothshild (zomrel 26. 2. 2024). Táto operácia nezabránila zoštátneniu Jukosu a zároveň bolo v tom čase záhadou, ako sa Lord Rothshild dostal k vlastníctvu akcií, lebo verejne poprel, že by mal akékoľvek majetkové prepojenie s Chodorkovského bankou Menatep.

Pred niekoľkými dňami ukrajinský denník Strana uverejnil výťah z rozhovoru s Chodorkovským, v ktorom najzávažnejšou časťou je priznanie, že Lord Rothshild bol po celý čas, kým Chodorkovskij šéfoval Jukosu, akýmsi patrónom a dôverníkom s právomocou kedykoľvek generálneho riaditeľa – Chodorkovského odvolať. Zmysel tohto opatrenia bol v tom, aby v prípade, že generálny riaditeľ bude nútený „konať pod tlakom“, sa zabránilo konaniu proti záujmom vlastníkov. Táto klauzula sa aj skutočne použila na daný účel, keď bol Chodorkovskij vo väzení.

Chodorkovského príbeh je didaktickým príkladom toho, že ekonomický zázrak extrémne rýchleho zbohatnutia môže mať utajené prozaické vysvetlenie, ktorému sme v 90-tych rokoch zvykli hovoriť „biely kôň“. Typickým znakom takého boháča, bez ohľadu na to, že ho mainstream prezentuje ako celebritu, je to, že jeho peniaze v skutočnosti nie sú jeho. Môže z nich viesť nákladný a luxusný život, ale je zaujímavé, že takíto boháči zriedka odchádzajú do ústrania na dôchodok a spravidla mávajú zvláštne politicky angažované záľuby. Niekto z nich je napríklad najštedrejším sponzorom WHO a angažuje sa vo vývoji a aplikácii vakcín, iný si na staré kolená pestuje celosvetovú sieť mimovládnych organizácií na presadzovanie progresívnych spôsobov „demokracie“, iný, hoci zbohatol na tvorbe sociálnych sietí, sa vrhol na obmedzovanie slobody slova a cenzúru „dezinformácií“. Niektoré takéto príklady by sme našli aj u nás na Slovensku…
Ale to nie je nič také, čo by mainstreamových „novinárov“ zaujímalo.