Ilustračný obrázok: flickr
Konflikt medzi Ruskom a Západom na Ukrajine má zložitý kontext a v tomto stručnom článku sa ani nebudem pokúšať rozmotávať jeho medzinárodno-právne nuansy. Nie je však možné si nevšimnúť, že aj Rusko na obhajobu svojej „špeciálnej vojenskej operácie“ používa právne argumenty a dokazuje, že je (zo svojho pohľadu) v práve. Nedá sa napríklad bagatelizovať poukázanie na úmyselné neplnenie Minských dohovorov. Nemôžeme si tiež nevšimnúť, že všetci účastníci (okrem republík DLR a LLR) konfliktu na Ukrajine sú členskými štátmi OSN a podpísali jej Chartu.
Charta OSN, menovite vo svojej Kapitole VI o mierovom riešení sporov kladie dôraz na zachovanie mieru a na riešenie medzinárodných sporov mierovými prostriedkami. Mier je v texte Charty OSN najvyšším princípom a princíp „nedotknuteľnosti hraníc“ a „zachovania územnej celistvosti“ niektorého štátu, teda pojmy, ktoré sú ústredné v argumentácii Západu, sa texte Kapitoly VI ani len nezmieňujú. Ruská argumentácia sa opiera hlavne o medzinárodné zmluvy, ktoré Rusko podpísalo a uznáva a odmieta uznávať vôľu kolektívneho Západu ako určujúci faktor v medzinárodnom práve. Argumentácia Západu sa pritom opiera o „medzinárodný poriadok založený na pravidlách“ a zdá sa, že dotyčné „pravidlá“ sú nad medzinárodnými zmluvami.
Kde sa vzali tieto pravidlá medzinárodného práva a kto ich formuluje?
Je pikantné, že na rozdiel od voči Západu submisívnej rétoriky bývalého ministra Korčoka na oficiálnej stránke Ministerstva zahraničných vecí a Európskych záležitostí SR sú uvedené medzinárodné zmluvy ako „jeden zo základných prameňov medzinárodného práva“. Pravidlá, o ktorých hovorí Západ, sú zrejme nadstavbou a interpretáciou týchto zmlúv.
Oficiálna rétorika ministrov zahraničných vecí EÚ sa odvíja od dokumentu Atlantickej rady, uverejneného tu. Sú tam presne známe formulácie o medzinárodnom práve založenom na pravidlách a o princípoch suverenity a „teritoriálnej integrity“. Človek sa nemôže ubrániť dojmu, že toto je potvrdenie, že zahraničná politika Slovenska sa tvorí mimo jeho územia, ale nechajme toto teraz stranou. Skúsme nájsť nejakú indíciu, kde a prečo sa objavili v medzinárodnom práve „pravidlá“, ktoré sú nad zmluvami.
Ako pomôcku k pochopeniu, na čom stojí medzinárodné právo, si pozrieme napríklad správu Benátskej komisie z roku 1993, stručnú Príručku k základom medzinárodného práva Georgetownskej univerzity z roku 2019 a stručný prehľad k zdrojom medzinárodného práva z dolnej komory Parlamentu Spojeného kráľovstva. Všetky tri dokumenty na prvom mieste v zdrojoch medzinárodného práva menujú medzinárodné zmluvy. Okrem zmlúv do zdrojov medzinárodného práva partia aj zvyky v medzinárodných vzťahoch, ktoré nemajú písomnú formu, zaväzujú však len tie štáty, ktoré dané zvyky uznávajú. Stručne zhrniem – akademici a právni odborníci (na rozdiel od politikov) nepoznajú ako legitímny zdroj medzinárodného práva „pravidlá“ vnucované niektorému štátu zvonku.
Tejto otázke sa podrobne venovala aj práca právnych odborníkov z Cambridge z februára 2023. Jej názov je príznačný: „Pred nami stojí rozhodnutie: medzinárodné právo, alebo medzinárodný poriadok založený na pravidlách?“
Autori vyjadrujú určité pochopenie pre snahu USA, v súvislosti s medzinárodným terorizmom, zaviesť do medzinárodných vzťahov určitý poriadok, ktorý nie je upravený zmluvami (samotné USA viaceré dôležité medzinárodné zmluvy nepodpísali). Ale v závere tvrdia, že medzinárodné právo je solídnejší základ medzinárodných vzťahov ako „amorfný a diskriminačný medzinárodný poriadok založený na pravidlách“.
V tejto poslednej práci si všimnime narážku na medzinárodný terorizmus. A skutočne, podobne zameraná systematická práca z právnickej fakulty Univerzity v Tel Avive, uvádza na príklade Nemecka, ktoré má tradične systematický prístup k právu, že pod vedením kancelárky Merkelovej, a najmä po 11. 9. 2001, sa odklonilo od svojho tradičného systematického prístupu smerom k pragmatizmu „medzinárodného poriadku založeného na pravidlách“.
Hmm…
Ako dnes si spomínam na to popoludnie (nášho času) 11. 9. 2001, keď na všetkých obrazovkách horeli Dvojičky a ešte dnes mi znie v uchu patetický hlas Františka Šebeja (práve jeho operatívne zavolali do RTVS na komentovanie udalostí) že „svet už nikdy nebude ako predtým“. Veru nie je – a to práve v medzinárodných vzťahoch. Prakticky aj v medzinárodných vzťahoch už začalo platiť kovbojské právo, že kto prvý tasí kolt je odpísaný a kto „sa len bráni“ má povolené absolútne všetko.
Na záver jedna perlička – prečo je táto téma bytostne dôležitá aj pre nás na Slovensku, a obzvlášť pár týždňov pred voľbami. Charta OSN, ktorú podpísalo aj Slovensko a teda je súčasťou jeho právneho poriadku, píše v článku 26 o povinnostiach členských štátov voči Bezpečnostnej rade pri regulácii zbrojenia, „aby tak medzinárodný mier a bezpečnosť dostali pevný a trvalý základ a aby sa pritom na zbrojenie odvádzalo minimum ľudských a hospodárskych zdrojov sveta.“
Slovensko sa teda zaviazalo na zbrojenie a obranu odvádzať čo najmenšiu rozumnú čiastku. Toto vyplýva Slovensku z medzinárodného práva. Akúsi povinnosť venovať na obranu minimálne 2 % HDP si slovenskí politici osvojili z Atlantickej charty a jej „pravidiel“.
Obsahom súčasného politického boja na Slovensku už nie je tradičný zápas medzi „pravicou“ a „ľavicou“, ale celosvetový zápas medzi demokraticky formulovaným právom, záväzným pre všetky orgány štátu, a medzi „pravidlami“, ktoré formuluje neviditeľný, ale všadeprítomný, „krstný otec“.
