K zemi nás tlačí – vlastný pocit malosti

Trpíme komplexom malého, málo sebavedomého národa. Často počúvam, že sme mnohí oklamaní a okradnutí, nemáme národných politikov, nemáme národné ciele, hodnoty ani záujmy. Hodina vlastivedy nepomáha keď sa jedná o blaho jednotlivca. Problém je samozrejme zložitý a nemá jednoduché riešenie.

Pocit menejcennosti vyplýva z pocitu, že slovenské bolo to chudobné, ubolené, upracované a elegancia, veľkosť – to boli kvality, ktoré boli „cudzorodé“. Spoločenstvo potrebuje symboly, chrámy, katedrály, kráľov, princezné.

I tak si myslím, že jednoducho sa „odcudziť“ a vidieť len naše negatíva a vo všetkých ostatných pozitíva, je také ľahké – nasávame to už z materským mliekom. Ale skúste sa pozrieť na našu históriu inak ako len negatívne, skúste vidieť Slovensko pozitívne – hneď vás mnohí vlastní osočia – aha hľa nacionalista, fašista, skaderuka-skadenoha, šup mu jednu, po papuli tresknúť treba…

V súčasnosti žijeme v porovnaní s minulosťou v kultivovanejšej forme takého klanovo – kamarátskeho štátu. Preto napríklad víťazstvá hokejistov boli veľmi významné z hľadiska upevnenia identity národa. A bohužiaľ, chýba nám hrdosť. Doba je ťažká (ktorá nebola) a my sme už taký, že pofrfleme, ponadávame a ďalej budeme ťahať káru. A najmä, a to je rozhodujúce, že si nedoprajeme. Závisť a neprajnosť je hlboko zakorenená v duši slovenského človeka. My vieme nájsť toľko rôznych dôvodov, ktoré by nás mali rozdeliť, že snáď ani vo svete niet iného národa ako my.

Kto to prelomí?
Ťažko povedať, ale mali by sme pomaly začať pracovať, naše deti a naše vnúčatá to potrebujú. Krivda bola, je aj bude, ak ale sa nestaneme kresťanským národom aj mimo kostola, tak budeme frflať a nadávať, hromžiť a zúfať a závidieť ďalej.

Nezabúdajme, že aj intelektuáli sú tí, ktorí tvoria hodnoty, a tie dokážu spájať spoločnosť. A my ich máme (to čo zostalo), ale vždy si nájdeme dôvod ako ich pohaniť. Nevieme sa k sebe správať s láskou. To potom prenášame do vzťahu k iným, do chápania spoločnosti a preto „nič“ nefunguje. Kým sa naučíme žiť sami zo sebou, to ešte potrvá. Ale som optimista a verím, že to národ zvládne.

Nezabúdajme, že národnú identitu tvorí napríklad aj jazyk. Treba ho pestovať a vkladať do neho energiu – ak národ do svojho jazyka energiu nevkladá, potom človek musí rozprávať jazykom národov, ktoré do neho energiu vkladajú.

Dušan Piršel

Pocit malosti a bezmocnosti – nie je to charakteristické len pre slovenský národ, ktorý sa dlhé storočia podieľal na budovaní kedysi slávneho Uhorského kráľovstva, aby napokon ostal cudzincom vo vlastnom dome. Pocit malosti a bezmocnosti je vlastný aj dolným triedam hierarchickej vykorisťovateľskej spoločnosti. Priliehavo to zobrazil Ken Kesey v románe Bol som dlho preč, ktorý vydarene sfilmoval Miloš Forman (Prelet ponad kukučie hniezdo). V duchu tohto románu – sme zúčastnení na mnohých „dôležitých“ a dejinotvorných udalostiach, ale ich skutočný význam pre nás je ten, aby sme pustili z ruky metlu, ktorú zvierame len preto, aby sme sa mali čoho držať, a aby sme si uvedomili, že máme dosť síl a schopností, aby sme zvládli život mimo pravidiel oploteného a zamrežovaného ústavu.

Výborným záverom úvahy je zmienka o jazyku. Nie je dôvod, aby sme sa cítili malým a bezvýznamným národom. Náš jazyk je viac ako 1000 rokov literárny. V našom (vtedajšom, jazyky sa časom menia, všetky, pochopiteľne) jazyku sa slúžili bohoslužby vtedy, keď ešte nikto na svete nehovoril po anglicky, lebo tento dnešný univerzálny jazyk sa vyvinul až o storočia neskôr…