Ilustračné foto – Wikipedia (public domain)
Pred pár dňami (22. 11.) uplynulo 58. výročie (1963) atentátu na Johna F. Kennedyho, vtedy prezidenta USA. Na portáli Belobog.sk týmto otvárame novú trvalú rubriku – „História – učiteľka“. To, že prvý článok je venovaný práve príbehu JFK, je (povedzme) náhoda. No na jeho životnom príbehu z mladých rokov by som chcel vyzdvihnúť jeho vodcovské prednosti a silu osobnosti. Je to niečo, čo vrcholným predstaviteľom v súčasnej politike spravidla chýba. Pripomeňme si teda, že to nebolo tak dávno, čo človek bez výnimočných vodcovských vlastností nemal šancu zaujať takýto zodpovedný úrad.
Tragédia brata Josepha
Bez preháňania sa dá povedať, že JFK by sa nestal prezidentom USA, keby nebolo druhej svetovej vojny. Otec rodiny Kennedyovcov, Joseph Kennedy, bol ambiciózny a on sám dotiahol svoju kariéru na veľvyslanca. Veľmi sa snažil vštepovať svojim štyrom synom, aby to niektorý z nich dotiahol ešte ďalej, až do kresla v Oválnej pracovni. Predurčený na to bol najstarší z bratov, Joseph.
.
Počas druhej svetovej vojny Joseph Kennedy slúžil ako pilot bombardérov B-17. V priebehu roka 1944 si odslúžil povinných 25 bojových letov a mal nárok vrátiť sa ako veterán do vlasti. No prihlásil sa ako dobrovoľník na testovanie nového typu leteckého útoku do operácie Aphrodite. Tento útok mal smerovať na ciele, ktoré boli veľmi odolné a dobre bránené, hlavne strelnice rakiet V a ťažko opevnené bunkre na obrannej línii. Taktika útoku bola pomerne komplikovaná. Jedna z lietajúcich pevností B-17 sa kompletne naplnila bombami a výbušným materiálom. Posádku zredukovali na dvoch pilotov a oni s takýmto strojom vzlietli, naviedli ho na cieľ a ešte nad Britským pobrežím vyskočili na padákoch. Stroj mal ďalej letieť na diaľkové ovládanie z druhého – materského lietadla, ktoré ho malo naviesť až na cieľ.
Joseph Kennedy Jr. sa zúčastnil na jednom z prvých pokusných letov, 12. 8. 1944. So strojom piloti vzlietli bez problémov. Po získaní výšky odistili bomby a ešte ďaleko mimo dosahu nemeckej vzdušnej obrany nad Anglickom mali vyskočiť na padákoch. Z doteraz neznámych príčin však bomby vybuchli predčasne ešte počas letu a obaja piloti zahynuli. Celkovo bola operácia Aphrodite neúspešná, len málo zo strojov dosiahlo cieľ a tak ich velenie zastavilo. Tragickou smrťou svojho brata sa však John F. Kennedy stal najstarším synom v rodine a tým aj najväčšou nádejou svojho ambiciózneho otca.
Popis k vedľajšej fotografii:
Poručík John F. Kennedy, 1944.
Kennedy počas Druhej svetovej vojny slúžil na bojisku v Pacifiku ako veliteľ torpédového člna PT.
Námorníkom na Šalamúnových ostrovoch
JFK v roku 1944 slúžil v námorníctve. Službu v námorníctve si vybral, lebo bol od detstva nadšeným plachtárom a dobrým námorníkom. Približne v čase tragickej smrti svojho brata slúžil JFK ako veliteľ torpédového člna PT-109 na Šalamúnových ostrovoch.
Slávny vojnový príbeh JFK sa začal v noci z 1. na 2. 8. 1944. Niekoľko torpédových člnov v rojnici postupovali v prielive medzi ostrovmi proti očakávanému konvoju Japoncov. Základne Japoncov na ostrove Gizo a USA na ostrove Rendova boli vzájomne vzdialené len niekoľko desiatok kilometrov. Osudná noc bola veľmi tmavá a hmlistá a tri člny v rojnici ani nemali vizuálny kontakt. Pred PT-109 sa odrazu vynorilo ostré čelo japonského torpédoborca z eskorty konvoja.
.
Kennedy vydal rozkaz na zvýšenie rýchlosti a zmenu kurzu, no motory nestihli zareagovať a torpédoborec v plnej rýchlosti rozčesol Kennedyho čln na dve časti. Všetkých, čo boli na palube, náraz vymrštil do vody. Dvaja námorníci, ktorí boli v tom čase pod palubou pri strojoch, boli na mieste mŕtvi. Náraz roztrieštil aj nádrže na palivo, ktoré sa rozlialo po hladine a začalo horieť. Kennedy bol v čase nárazu v kabíne na veliteľskom mostíku. Prudko ho hodilo na stenu kabíny, čln sa prevrátil a Kennedymu prebehlo mysľou, že teda takto rýchlo k človeku prichádza smrť.
V auguste 1944 teda rodina Kennedyovcov mohla prísť súčasne o oboch najstarších synov. Johnovi sa však podarilo opustiť kabínu, aj vzdialiť sa od horiacej plochy a potme začal zháňať svojich mužov. Z trinásťčlennej posádky ich náraz prežilo 11. Muži, ktorí boli na palube, boli bez vážnejších zranení, no dvaja technici, ktorí tiež boli v podpalubí, no vďaka tomu, že torpédoborec čln prerezal ako nožom, sa im podarilo dostať von. Obaja však boli zranení. Johnston bol samá modrina a ochorel z toho, že sa nadýchol vody. No najhoršie bol na tom McMahon, ktorý mal vážne popáleniny na tvári a na hornej polovici tela.
Stroskotanci uprostred nepriateľských vôd
Kennedy sa snažil udržať svojich mužov pohromade. Jedna polovica člna sa potopila, no druhá ostala plávať a mierne trčala nad hladinu. Muži sa zhromaždili okolo nej, vyložili na ňu McMahona, ktorý nedokázal plávať sám bez pomoci, a pomaly čln tlačili k najbližšiemu ostrovčeku. JFK sa osobne venoval najmä McMahonovi a snažil sa čo najviac mu uľahčiť presun. Pri neskoršom rozprávaní príbehu nešetril obdivom, lebo McMahon mal určite silné bolesti, no nesťažoval sa a na všetky otázky odpovedal, že je všetko v poriadku.
K ostrovu sa posádka dostala až nadránom. Bol to malý neobývaný ostrovček, no bol veľmi blízko japonských pozícií, videli ich okolo seba tromi smermi vo vzdialenosti len niekoľkých kilometrov. V neskoršom rozprávaní tvorcovia politického príbehu JFK venovali týmto okamihom veľkú pozornosť. JFK sa totiž najskôr prejavil ako demokrat, keď vyzval svojich mužov, aby spoločne ako rovní vyhodnotili situáciu, no po niekoľkých hodinách bezvýsledných hádok sa zas prejavil ako rozhodný vodca, keď znovu prevzal velenie a začal organizovať záchranu.
V troskách člna neostalo takmer žiadne jedlo ani voda a len niekoľko ručných zbraní s minimom munície. Muži sa rozhodli, že sa Japoncom nevzdajú, ale ani sa nemali čím brániť. JFK sa spoliehal, že možno bude stačiť, keď nejaký čas vydržia nespozorovaní a že ich spolubojovníci prídu na iných torpédových člnoch hľadať. Hodiny však ubiehali a okolo sa premávali len japonské plavidlá a lietadlá.
Kennedyho muži nevedeli, že ich spolubojovníci vo vedľajšom torpédovom člne si všimli ich kolíziu, videli horiace trosky a incident vyzeral tak vážne, že ich všetkých považovali za mŕtvych. Niektorí z námorníkov to aj ako desivú príhodu napísali domov v pošte, aj s oznamom, že John Kennedy už je po smrti.
JFK vyhlásený za mŕtveho
Na malom ostrove, kde sa Kennedyho muži uchýlili, neboli vhodné podmienky na dlhodobý úkryt, tak sa rozhodli počas nasledujúcej noci preplávať na ďalší susedný väčší ostrov, ktorý bol aj bližšie k prielivu, ktorým pravidelne hliadkovali torpédové člny. Presun sa námorníkom podaril, no ostré koralové útesy na mnohých nechali drobné zranenia, naviac časom trpeli hladom a smädom. McMahonyho aj Johnstonov stav sa zhoršoval a v akej takej kondícii ostával len Kennedy a tretí dôstojník Ross. Títo dvaja sa striedavo vydávali na dlhé prieskumy aj s plávaním medzi ostrovmi s cieľom stretnúť sa s hliadkovým torpédovým člnom, prípadne nájsť nejaké zdroje potravín a vody.
Tieto vysiľujúce výpravy a čakanie na záchranu trvalo štyri dni. Na týchto výpravách John Kennedy znovu takmer prišiel o život, keď ho v noci v prielive medzi ostrovmi zobral morský prúd a niesol ho medzi ostrovmi do neznáma. Mal však šťastie, že tento prúd bol okružný a ráno sa ocitol blízko miesta, kde v prvé ráno po incidente vystúpili na breh, takže sa mu o niekoľko hodín podarilo nájsť svojich druhov.
Na piaty deň, na prieskumnej výprave Kennedyho s Rossom na vzdialenejší väčší ostrov narazili na vydlabané kanoe s dvomi domorodcami. Podarilo sa im s nimi dohovoriť, Kennedy do škrupiny z kokosového orecha vyryl správu o svojej stroskotanej posádke a požiadal ich o to, aby ju doručili na americkú základňu, len s malou nádejou, že domorodci pochopili.
Z posledných síl zachránení
Na tomto väčšom ostrove Kennedy a Ross našli aj opustené vydlabané kanoe pre dvoch. Improvizovane si pripravili pádla a Kennedy presvedčil Rossa, aby sa pokúsili preplaviť na ostrov Rendova, kde mali USA základňu. Plavba šla spočiatku dobre, no časom sa zdvihli takmer dvojmetrové vlny, ktoré zaplavili a prevrátili chatrné kanoe a muži ďalej plávali len popri ňom ako s plavákom naslepo nesení prúdom. Kennedy už počítal s tým, že tentoraz do tretice ich smrť neminie a prosil Rossa o odpustenie, že ho vzal so sebou na túto riskantnú plavbu. Kennedymu však nebolo súdené utopiť sa. Prúd ich zahnal k malému koralovému ostrovu, na ktorý sa s vypätím posledných síl a plní odrenín dostali cez pobrežný útes a lagúnu.
Zvyšok príbehu sa už rozpráva ako happyend. Na tomto ostrove ich našli domorodci v niekoľkých kanoe, ktorí spolupracovali s novozélandskou posádkou na jednom z ostrovov. Domorodci ovládali angličtinu, poskytli im prvú pomoc a občerstvenie, ukryli ich pod rohožami na dne svojich kanoe a plavili sa na základňu. Kennedy túto plavbu popisoval ako veselú fiestu. Domorodci spievali do rytmu, smiali sa, žartovali a mávali japonským lietadlám, ktoré nad nimi prelietali v nízkej výške.
Veliteľ novozélandskej posádky, poručík Wincote, potom zabezpečil aj záchranu zvyšku Kennedyho posádky a oznámil situáciu aj do americkej základne na Rendovu. Takmer týždeň po incidente sa priplavil torpédový čln USA vyzdvihnúť zachránenú posádku. Na konci príbehu sa hovorí, že JFK svojim americkým „záchrancom“ vyčítal, že ich nechali napospas a nepátrali po nich. Dokonca hrdo odmietol jedlo, ktoré mu pri prvom stretnutí ponúkli, s lakonickou poznámkou, že nie je hladný, lebo si práve dal kokosový orech. Kokosová škrupina vraj bola trvalá rekvizita na pracovnom stole JFK.
.
Záver, ale nie koniec
Z histórie už vieme, že život Johna F. Kennedyho neskončil happyendom. Na západnej pologuli Zeme sa jeho meno ale stáva zdrojom trvalých kontroverzií, dohadov a v súčasnosti už aj symbolom disentu proti existujúcemu režimu. Čoskoro tieto témy rozvinieme v ďalších voľných pokračovaniach.
Zdroje:
———————————————————————
Písané pôvodne pre: https://poznamkypanabavora.wordpress.com/ (upravené)
https://www.newyorker.com/magazine/1944/06/17/survival-2
https://en.wikipedia.org/wiki/Joseph_P._Kennedy_Jr.
https://www.archives.gov/publications/prologue/2003/summer/pt109.html
