Ilustračný obrázok: Wikipedia
Сергей Александрович Есенин
Requiem… jedna z neobjasnených záhad storočia…
V druhej polovici roka 1924 sa Sergej Jesenin uzatvára do seba. Má už dosť bohémskeho života, aj Moskvy, aj Leningradu. Dennodenné návštevy priateľov aj pseudopriateľov mu nedajú pracovať. Hľadá pokoj, samotu. Ten nachádza na Kaukaze – v Gruzínsku a Azerbajdžane. Sám o tom píše z Kaukazu Galine Benislavskej.: -Neviem, čo som napísal včera a čo napíšem zajtra. Nepotrebujem tú hlúpu hlučnú slávu. Zato som pochopil, čo je to poézia. (Jesenin napísal aj viacero teoretických prác o umení a o poézii). Ďalej jej píše: -Je mi trápne, ako ľudia o mne zmýšľajú. Nazlo všetkým prestanem piť! Na jar sa vrátim a už si nikoho na telo nepustím. Bože môj, aký som bol hlupák. Len teraz som to pochopil. Bola to rozlúčka s mladosťou. Teraz bude všetko iné. …
Keď sa liečil na klinike, staral sa o neho vtedy najlepší moskovský psychiater profesor.B.Gannuškin. Počas pobytu v liečebni Sergejovi prekážalo, že dvere do izby sú stále otvorené a v noci svieti svetlo. Chcel pracovať, to ho znervózňovalo. Ľudia v alkoholovej „depke“ však upadajú do akéhosi bezvýchodiskového stavu a niekedy si siahajú na život. Preto tie opatrenia. Z kliniky prakticky „dezertoval“ – Šiel na prechádzku ako obvykle a už sa nevrátil.
Ktosi zo spomínajúcich tvrdí, že na klinike mu povedali, že na liečenie je neskoro, že mu zostáva nanajvýš pol roka života… (A to sa vraj do svojich 27 rokov ešte zaoberal aj boxom… – pre mňa novinka). Iný zdroj hovorí, že predtým pri pobyte v Baku mu mu diagnostikovali zápal pľúc, potom sa ukázalo, že je to TBC… (Kombináciami by sa dalo zložiť veľmi veľa životopisov…)
Keď sa Jesenin narýchlo (ale možno plán nosil v hlave už dávno) rozhodol odísť z Moskvy do Leningradu, zobral so sebou všetky svoje veci, rukopisy, knihy, poznámky… To nenasvedčuje tomu, aby ta odchádzal umierať. Chcel pracovať. Mal ešte veľa plánov. Aj Kaukazcom sľúbil vrátiť sa. Aj Perziu chcel navštíviť.
Nasleduje veľa rozporuplných výpovedí k osudným dňom.
Vraj pred odchodom prišiel k bývalej manželke Zinaide Rajch a lúčil sa s deťmi – Táničkou a Kosťom.
Po dlhodobej roztržke s Mariengofom prišiel za ním, aby sa pomerili.
Prichádza za bývalou manželkou Annou Izrjadnovou. Prosí ju, aby ich syna Jurija veľmi nerozmaznávala. Jurij mal vtedy 11 rokov. -Odchádzam, -povedal. -Cítim sa zle. Asi zomriem…
Zachádza za najlepšími priateľmi a známymi…
Len 19. decembra sa jeho sestra Kaťa vydala za Nasedkina. Svadbu mali osláviť v Leningrade. Jesenin objednával v hoteli 2 – 3 izby. Jeho sestry aj Nasedkin tvrdia, že mali prísť za ním, a potom mali bývať spolu. S Nasedkinom, ktorý mal prísť za ním o dva týždne, mali spolu redigovať časopis. Tomu istému Nasedkinovi ale povedal aj to, že „hľadá smrť“.
Erlich však hovorí pravý opak toho. Časopis síce vydávať mal, ale o sestrách ani o Nasedkinovi, žeby mali spolu bývať, sa nikdy nezmieňoval.
A ďalší variant: Chcel začať nový život s Miklaševskou. Pred odchodom za ňou zašiel. Ona potrebovala čas na rozmyslenie. Napísala list, ktorý by veľa mohol vysvetliť. Neodoslala ho, nestihla. Ani jej osobný archív ešte nebol otvorený. Ktovie, či ten list sa v ňom nachádza… Vysvetlil by veľa.
Existujú výpovede, že chcel odísť do zahraničia. v rodnej krajine sa cíti ako odvrhnutý nevlastný syn. (Takže si môžeme vyberať, a to sú len niektoré z verzií…)
Jelizaveta A. Ustinova, ubytovaná aj s manželom Georgiom Feofanovičom Ustinovom (spisovateľ, novinár, 1888 – 1932, Jeseninov priateľ) v izbe Leningradského hotela Angleter (patriaceho do hotelového komplexu Astoria), v ktorom sa Jesenin ubytoval, s ním boli v priebežnom kontakte posledné štyri dni jeho života. Spolu raňajkovali. Ráno vstával s tým, že odmietal piť. Do Leningradu prišiel, ako vraví, pracovať a začať nový život. Aj podľa Ustinovej vyhlásil, že s príbuznými končí a sTolstou sa rozvádza.
-Správal sa čudne, -hovorí Ustinova. -Ktosi za ním prišiel, a on pil šampanské, hoci šampanské neobľuboval. Vraj sa mu zdalo drahé. To jej sa Jesenin sťažoval, že v hoteli nemajú atrament, a preto si prerezal zápästie a písal krvou. Na zápästí mal tri nehlboké rezné rany. Spýtala sa ho, či nemôže počkať za atramentom do rána. Povedal: -A čo som – účtovník? To ona ho našla ráno obeseného v jeho izbe a podľa nej mal prerezané aj žily. Za tie dni ho navštívili niektorí priatelia, básnici, napríklad Kľujev. Tentokrát Kľujev jeho verše chválil a hovoril, že by sa z nich dala zostaviť kniha. Posledným z priateľov, ktorý s ním rozprával, bol asi básnik Voľf Erlich. Aj noc pred smrťou Erlich zostal na Sergejovu prosbu nocovať v jeho izbe.
Hovorí Ustinova: -Čoskoro prišiel Erlich. Jesenin vytrhol z bloku list papiera popísaný krvou a vsunul mu ho do vnútorného vrecka saka. Elich ho chcel vybrať, ale Sergej ho zastavil: -Nie teraz… Potom si prečítaš… (Zaujímavé je, že Erlich si na ten lístok papiera spomenul, až keď sa dozvedel o smrti Jesenina…)
Od Erlicha sa dozvedáme, že na druhý deň po smrti recepčný vo výpovedi uviedol: -Jesenin sa ku mne spustil okolo desiatej s prosbou, aby k nemu nikoho nepúšťali. (Možno chcel iba pokoj, aby mohol pracovať alebo odpočívať…To vie iba on…) (Alebo mal recepčný takú výpoveď dohodnutú so svojím šéfom Nazarovom? To vie zase iba on…)
Ráno sa k nemu Ustinovovci nemohli doklopať. Išli za riaditeľom hotela Nazarovom. Ten prišiel, izbu otvoril odišiel, ďalej sa o nič nezaujímal. Ustinovovci vstúpili do izby, pozreli na posteľ,… Vtom Jelizaveta pozrela do kúta izby a tam ho zbadala v slučke. Utekala za Nazarovom. Ten zavolal políciu.
Roku 1995 vdova po Nazarovovi krátko pred vlastnou smrťou podávala informácie novinárovi Kuznecovovi:
Nazarov videl Jesenina mŕtveho už okolo 11 hodiny večer 27. decembra 1925. (Len pre zaujímavosť – práve teraz, keď píšem tieto riadky, je ten istý dátum a približne toľko hodín …). Večer okolo desiatej im do bytu zavolal hotelový zriadenec, aby okamžite prišiel. Podľa nej Nazarov vybral Jesenina zo slučky už večer okolo 23.00. Pomáhal mu údržbár (alebo podobný zriadenec) Ckirija. (Asi preto sa Nazarov ráno do izby nepozrel, tváril sa, akoby nič..) .Nechcel kaziť hotelu reputáciu… Lenže… Prečo, keď Jesenina vybrali zo slučky už večer, bol zase v slučke? Navyše s podrezanými žilami, rana vraj bola hlbšia ako deň predtým. Ďalšia zaujímavosť: Nazarov bol od marca 1925 „očkom“ čeky v tomto hoteli, teda jeho úlohou bolo hostí sledovať a oznamovať podozrivých. Novinár Kuznecov je presvedčený, že Nazarov Jesenina zo slučky nielen vyberal, ale sa aj osobne zúčastnil na skoncovaní s básnikovým životom…
Ani po 84 rokoch nepoznáme Pravdu. „Nemá kto“ otvoriť archívy…
Jeden (a možno viacerí) z jeho priateľov povedal: -Odišiel veľký Básnik… Ja hovorím: -Neodišiel… Je tu. Vo svojich nádherných veršoch, romanciach, piesňach, ktoré zľudoveli. Ľudia ho milujú. Žije v ich srdciach ako málokto. Keď jeho verše prežili takmer sto rokov, budú žiť aj naďalej.
(Dátum sa mi prehupol do 28. decembra… Venujem Sergejovi tichú spomienku, jednu báseň a bez štrngnutia si vypijem jeden pohárik… )
P.S. Aj k Sergejovi Bezrukovovi som sa vracal. Pozeral, ale najmä počúval. Sotva by sa úlohy Sergeja Jesenina vo filme aj seriáli zhostil niekto lepšie ako on. Podobne ako sám Jesenin, aj on spamäti recituje dlhé, veľmi dlhé pasáže. A to aj mimo filmu. A dokáže ich rovnako precítiť, prežívať.
D r a g o 28122011, krátko po polnoci…
