Сергей Александрович Есенин
Perzský sen, Kaukaz
Po návrate zo západného zahraničia sa Jesenin preorientoval na Orient. Jeho nenaplneným snom sa stala najmä Perzia (dnešný Irán), ktorú mu bolo súdené spoznať iba z kníh, prípadne z rozprávaní iných. Cyklus básní Perzské motívy dokázal napísať tak majstrovsky, akoby tam skutočne bol a žil. Imponovalo mu najmä mesto- rodisko tamojších básnikov Širaz. Priateľom stále písal, že sa tam už-už chystá. Podľa niektorých náznakov mu bola táto cesta odopretá. Čiastočne mu teda orientálny Juh nahradili cesty na Kaukaz. Treba povedať, že kaukazskí umelci si Jesenina veľmi vážili. Vážili si jeho poéziu, mali ho radi ako človeka pre jeho otvorenú dušu. Objavili sa jeho básne preložené do gruzínčiny. (Pre úplnosť – Gruzínsko bolo v tom čase súčasťou Ruska) Kaukazským básnikom venoval veľa svojich básní (Básnikom Gruzie,…), niekoľko poém venoval kaukazským revolucionárom (Balada o 26).
Sergej uskutočnil v krátkom čase (1924 – 1925) viacero ciest na Juh a plánoval aj ďalšie. Treba povedať aj to, že prvá cesta ho nejako neoslnila, nechápal, ako tam mohli tvoriť Puškin či Lermontov (ktorí sa tu nachádzali vo vyhnastve). Spočiatku na Juhu spomína viac na rodný kraj na Severe, na Rjazaň. Neskôr však píše: – Ja severnij vaš drug i brat – Som vašim severným priateľom a bratom…. Pobyt na Kaukaze bol jedným z najplodnejších tvorivých období Jesenina. Chcel dobehnúť, čo zmeškal na Západe. A nemal tu žiadnu z manželiek… Iba raz s ním cestovala aj Sofia Jesenina – Tolstaja.
O zimnom pobyte (1924 / 1925) Sergeja Jesenina v gruzínskom Batumi (presnejšie – hlavnom meste Adžarskej autonómnej republiky) som sa zmieňoval pri jeho priateľke Šagane – Šaganducht Nersesovna Taľjan.
Z gruzínskych básnikov na neho rád spomínal najmú Tician Justinovič Tabidze (1895 – 1937… ak 1937 tak na 99 percent zastrelený), ale aj jeho manželka (Jesenin u nich nejaký čas býval). Do Tiflisu (Tbilisi) pricestoval z Baku v septembri 1924. Bolo to obdobie, o čom sa aj sám viackrát zmieňuje, keď mal už po krk krčmovej bohémy (zobrazený v cykle Moskva kabackaja – Moskva krčmová). Tvrdia to aj iní jeho známi, napríklad Augusta Miklaševskaja, pri ktorej vraj nikdy nepil (Výnimky potvrdili aj tu pravidlo). Sám chcel tento život zmeniť. Avšak niekedy sa aj naďalej nechal zlákať. Manželka Tabidzeho spomína, ako išla po ulici a z pivárne začula nejaký krik. Zdalo sa jej, že to bol Jeseninov hlas. Vstúpila. Sergej sa práve bil s nejakým domácim opilcom. Celá krčma bola opitá. Milo sa mu prihovorila a on, krotký, odišiel s ňou. Táto žena má ešte jednu zaujímavú spomienku na Jesenina. Už v Tbilisi napísal jednu báseň svojou krvou (v hoteli nemali atrament) a krvou jej napísal aj venovanie. Pritom jedna zo Sergejových sestier si spomína, že on nerád písal perom, radšej mal obyčajnú ceruzku. (Alebo si niekto z jeho životopiscov poplietol hotely v Gruzínsku a v Leningrade…)
Raz k Tabidzeovcom zašiel básnik Paolo Jašvili (1895 – 1937, zastrelený). Len tak zo žartu povedal, že prišla Isadora Duncan a je na ceste sem. Jesenin v sekunde zobral svoje veci a a ušiel. Žart sa vysvetlil. Aj Sergej potom vysvetlil príčinu svojho úteku: -Keď som sa s Isadorou stretol prvýkrát, veľmi som jej pripomínal jej mŕtveho syna. To bolo prvopríčinou nášho zblíženia. Veľmi skoro sa mi však stala príťažou. Chcel som od nej ujsť už v Paríži, ale nedalo sa, stále mi bola v pätách. Zhodou okolností Isadora o pár dní naozaj pricestovala. Keď sa dozvedela, že Sergej je preč, nezdržiavala sa tu. Jesenin odišiel z Tbilisi do Baku (Azerbajdžan).
Básnik Georgij Nikolajevič Leonidze (1899 – 1966,…konečne niekto, kto prežil rok 1937) spomína, že Jesenin sa nachádzal v Tbilisi od polovice septembra do 7. decembra 1924, potom strávil asi 3 mesiace v Batumi, ešte sa asi na desať dní vrátil do Tbilisi a do Moskvy odišiel až v marci 1925. Plánoval sa sem ešte vrátiť…
Važo Pšavela (1861 – 1915) bol gruzínskym básnikom hôr, teda rodného kraja. (Minimum informácií o ňom sa mi podarilo nájsť vo fínskom jazyku). Tician Tabidze čítal Jeseninovi jeho verše a hneď prekladal ich zmysel a obrazy do ruštiny. Jesenin vycítil spriaznenú dušu už nebohého básnika. Najmä ich spoločný vzťah k zvieratkám… Chystal sa ho preložiť do ruštiny, ako aj viacerých iných. Žiaľ, nestihol… Učarovali mu aj gruzínske ľudové piesne. Rád sa túlal ulicami Tbilisi, zastavoval sa pri jednoduchých ľuďoch, rozprával sa s nimi… Zaujímal sa o ich život. Ani na Kaukaze nezabúdal na svoje sestry a posielal im peniaze.
V Baku mu Pjotr Ivanovič Čagin (1898 – 1967), novinár, literát, politický činiteľ, pomáhal zháňať materiály o 26 bakinských komisároch (zastrelených Angličanmi v 1918. roku). Za jednu noc potom Sergej napísal Baladu o 26.
Na jednom Jeseninovom večierku sa zúčastnil aj Sergej Mironovič Kirov, revolucionár, politický činiteľ. Veľmi sa mu Jesenin páčil, práve recitoval svoje Perzské motívy. A preto sa opýtal Čagina, prečo Jeseninovi ešte nevytvorili ilúziu Perzie, po ktorej tak túži, priamo v Baku. Zároveň vysvetlil, prečo Jeseninovi nebolo dovolené vycestovať do Perzie: -Zo strachu o jeho život.
(Pripomeniem, že v Perzii prišiel o život básnik a politik blízky dekabristom Alexander Sergejevič Gribojedov, 1795 – 1829, splnomocnený minister a ruský veľvyslanec. Bol ubitý davom, teda lynčovaný v Teheráne. Dav sa búril proti rusko – perzskej mierovej dohode z roku 1828)
Čagin teda Jeseninovi Ilúziu Perzie vytvoril. Keď prišiel k nemu na „daču“ / chatu v lete 1925, bol obklopený obrovským sadom, fontánami, rôznymi orientálnymi výmyslami… Veď je básnik, -povedal Čagin. -Ostatné si domyslí…
D r a g o XII/2011
я спросил сегодня у менялы / spýtal som sa dneska zmenárnika (Bezrukov ako civilná osoba)
