Сергей Александрович Есенин
V zahraničí
Od mája 1922 do augusta 1923 Jesenin cestuje so svojou v poradí štvrtou manželkou Isadorou Duncan po západnej Európe (Nemecko, Taliansko, Belgicko, Francúzsko) a po Spojených štátoch. Informácie z tejto cesty poznáme najmä z listov priateľom a príbuzným a zo zahraničnej senzáciechtivej tlače. Niekedy je ťažko rozlíšiť, ktorý príbeh sa odohral skôr a ktorý pozdejšie, či nakoľko je príbeh pravdivý.
Hneď na úvod poviem, že zahraničie sa mu nezapáčilo a s pobytom tam nebol spokojný. Nepáčilo sa mu najmä to, že všetko ovládol „pán dolár“ Dolár… Vrátane umenia. Z dojmov z ciest po zahraničí vzniklo viacero básní a hlavne spomienková próza Železný Mirgorod. (Podľa zbierky či rovnomennej Gogoľovej humoristicko – kritickej poviedky Mirgorod)
Jesenin si možno naivne myslel, že si prostredníctvo Isadory získa na západe popularitu. Isadora v západnej Európe už niečo znamenala. V porovnaní s ňou mladučký Jesenin jej tam nesiahal ani po …. dajme tomu kolená. Zatiaľ, čo on by sa bol rád aj tam na nejaký čas usadil, aby mohol tvoriť, písať, ona najímala autá a preháňali sa z mesta do mesta. Pobyt v zahraničí bol asi čo sa tvorby týka u Jesenina najmenej plodným obdobím. V zahraničí nezabúdal na svojich blízkych, najmä na sestry a často písal priateľom, aby im pomohli.
12. mája 1922 dorazili do Berlína.
Neustále ho ťahala so sebou. Z Berlína utekala raz do Lipska, hneď zase do Weimaru, Frankfurtu či do iných miest. Keď sa jej niekdy Sergej nechcel podvoliť, upadala do histérie. Jednému priateľovi píše, že na Západe okrem ciest a krčiem nevidel nič. Isadora si rada vyhodila z kopýtka (alebo si vyhodili spolu) a potom sa predvádzala, tancovala a bolo jej jedno kde a pred kým. V Nemecku sa stretli s Maximom Gorkým. Stretli sa v byte ďalšieho ruského spisovateľa Alexeja Tolstého, ktorý nejakú dobu žil v emigrácii. Navštevovali múzeá a pamätné miesta. Vo Weimare na neho zapôsobila posledná, nedopísaná, stránka J.W.Goetheho. Pri nejakej príležitosti raz v Berlíne zaspieval Internacionálu. Dozvedeli sa to až v Amerike.
Neraz sa Sergej dostával do škandálov, a to nielen v Nemecku, ale aj vo Francúzsku či Amerike. Bol, ako je známe, výbušnej povahy. Rýchlo vzplanul. Najmä keď si vypil. Keď mu po návrate doma vyčítali škandály, bránil sa: -Áno, boli škandály, ale tými škandálmi som bránil, obhajoval svoju vlasť, vyvolával som škandály v mene ruskej revolúcie!
Koncom júla 1922 prichádzajú do Paríža.
Hneď po príchode boli upozornení, že sú pod policajným dohľadom, tak aby sa vyhýbali politickým rečiam.
Viac ako nemecké mestá sa mu páčili francúzske, najmä Paríž, kde podľa neho je život veselší a ľudia milší. Stretával aj ruských emigrantov, bývalých dôstojníkov a šľachticov, ktorí sa ho zvykli pýtať, či je to pravda, že bol pastierom. Nezapieral. Vravel – čo na tom? Každý dedinský chlapec bol pastierikom. Oni na to reagovali tým, že potom sa niet čo čudovať, že sa z pastiera stal boľševik. Neznášal však, keď začali špiniť jeho vlasť. Vtedy bol schopný sa aj pobiť. Nevedno v akej súvislosti ho v jednej parížskej reštaurácii zbili ruskí bielogvardejci. Stratil tam vtedy cylinder a rukavice. Možno to bol prípad, keď na urážky od denikinovcov a vrangeľovcov, bývalých vysokých dôstojníkov, z ktorých sa stali obyčajní čašníci a lokaji, odpovedal, aby ho nechali na pokoji a keď sú čašníci, nech si plnia svoje povinnosti mlčky.
Z Francúzska v októbri 1922 z L´Havru parníkom Paríž odplávali do New Yorku. Plavba trvala 6 dní. V newyorskom prístave ich očakávali novinári a reportéri. Vystúpiť z lode im nedovolili. Imigračný inšpektor im oznámil, že túto noc musia stráviť vo svojej kajute. Ráno ich odviezli na Ellis Iland (Ostrov sĺz) do politickej karantény. Taká inštrukcia prišla z Washingtonu „z dôvodu sovietskych názorov Miss Duncan uverejnených v tlači“. Podľa novín Times sa Isadora stala zvlášť nebezpečnou imigrantkou. Jeseninovi dali podpísať prehlásenie, že nebude spievať Internacionálu. Dve hodiny ich vypočúvali, potom ich prepustili. Priatelia Isadory im však pripravili dôstojné uvítanie v hoteli.
Jedného rána po príchode zbadal na rohu ulice kamelota. Všimol si, že na prednej strane novín bola jeho fotografia. Až ním to trhlo: -Takže už som známy aj za oceánom…,-pomyslel si a kúpil vyše desať výtlačkov. Chcel ich poslať svojim priateľom, príbuzným… Po anglicky nevedel. Potom mu to preložili: -Sergej Jesenin, ruský mužik (sedliak), manžel populárnej a neporovnateľne očarujúcej tanečnice Isadory Duncan, nesmrteľný talent ktorej… -Tak teda toto je moja sláva! -povedal si. Večer sa spustil do reštaurácie a poriadne sa napil. Pije, plače, chce domov… Prisadol si k nemu nejaký černoch a súcitne sa ho čosi pýtal. Nerozumel. Pochopil však, že ho ľutuje. Dlho sa potom „rozprávali“. -O čom? -opýtali sa Jesenina. -On o svojej dedine, ja o Konstantinove. Keď človek hovorí z duše, pochopíš všetko. Obaja sme boli smutní, a obom nám bolo spolu dobre. Tak sme sa s ním potom stretávali po večeroch. Keď som odchádzal, pozval som ho k nám do Moskvy. Sľúbil, že príde…
Raz sa začal baviť s nejakým Američanom o antických pamiatkach v Európe. Američan mu oponoval: -Počúvajte, ja poznám Európu. Pochodil som Taliansko aj Grécko. Videl som Parthenon. Všetko to pre mňa nie je nič nového. Viete vy vôbec, že my v štáte Tennessee máme Parthenon oveľa novší a oveľa krajší?!
S novinármi sa Isadora bavila iba o sovietskom Rusku. Narozprávala toho viac, ako bolo prípustné. Primátor Indianopolisa sa naľakal jej boľševických rečí a zakázal im vstup do mesta. Impresário Yurok (možno sa to písalo inakšie, Юрок) sa za ňu zaručil. Ona však už prvé predstavenie zakončila horúcim politickým prejavom. Tak jej vstup do Inadianopolisa zakázali navždy. Turné sa teda skončilo predčasne, v New Yorku však vystupovala naďalej. Dvanásť jej predstavení končilo Internacionálou. (V inom materiáli som sa však dočítal, že turné po USA sa uskutočnilo…Každý si môže vybrať podľa svojho vkusu…) Po predstavení ju policajné auto odvážalo na políciu, kde podpisovala vyhlásenie o nevycestovaní. Pre prosovietsku propagandu proti nej zahájili súdne vyšetrovanie. Po štyroch mesiacoch pobytu v USA Isadore bolo odobraté americké občianstvo a obom im bolo doporučené opustiť USA.
12. februára 1923 zaoceánsky parník George Washington zakotvil v Cherboure. Isadora v prístave vyhlásila novinárom: -Vyhnali ma z Ameriky. USA sa zbláznili v otázkach boľševizmu, suchého zákona a Ku-klux-klanu!
Z Paríža do Ruska cestovali vlakom. Jesenin bol rád, že je doma.
Manželstvo Isadory a Sergeja spelo k svojmu koncu…
D r a g o XII/2011
