Ján Kostra: Keď dozrie reč

I básnik dozrieva. Žičte mu chvíľu ticha
v susedstve stromov, lúk a žít.
Musí ju počuť – báseň – či už dýcha,
či pulzuje, či tiká
v súlade so zákonmi prírody.

I básnik dozrieva. Nuž dožičte mu času,
kým dohotoví svoju úrodu.
*

Keď dozrie reč, nuž povieme ju.
Báseň je ako klas.
Prerastie ponad pýrie fráz
do vánkov, ktoré voľne vejú,

a oddá zrno. Z nás,
čo jeme chlieb jej, máloktorý
uváži, ako človek tvorí
tento jas,

ako sa derie z temníc zeme
pomedzi kosti, skaly, hnoj,
cez nešťastia a nepokoj,
cez utrpenia zauzlené.
Keď dozrie reč, nuž povieme ju.