Pri vychutnávaní rannej kávy na terase, som si chcela pozrieť najnovšie správy.
Z koruny veľkej brezy sa ozval vtáčí štebot. Vtáča nádherne spievalo. Možno to bol samček, ktorý tak chcel upútať pozornosť svojej vyvolenej . Chvíľku som sa ho snažila pozorovať, ale vietor, ktorý sa pohrával s konárikmi a lístím brezy, speváčika ukrýval pred mojimi očami.
V tej chvíli sa stal malý zázrak. Spev malého virtuóza potlačil do úzadia všetky zvuky bežného života, hluk áut z blízkej cesty, ale aj zvuk lietadla letiaceho niekde ďaleko na oblohe.
Vtáčik spieval a spieval a svet naokolo odrazu dostával úplne iný zmysel. Na pár okamihov sa vytratili informácie o tragédiách a vojnách, o politickom a mocenskom balaste, o špine, ktorá sa stala spoločenskou normou.
Hlas vtáčaťa mi pripomenul hlas samotného Boha, ktorého často kvôli tomu všetkému, čo nás obklopuje nepočujeme, alebo ani nechceme počuť.
Hlas Boha, ktorý sa nám prihovára naším svedomím.
Hlas Boha, ktorý mnohí potláčajú pýchou, nenávisťou, chamtivosťou, neľudskosťou a túžbou po moci.
A pritom stačí iba málo, aby sme znova počúvali hlas Boha, vďaka ktorému sa opäť stávame bytosťami plnými lásky a ľudskosti.
Stačí pochopiť čo v nás potláča hlas Boha.
Stačí pochopiť, prečo je v nás násilne umlčiavaný hlas Boha.
Stačí pochopiť, kým skutočne sme.
Žiaľ, mnohí dobrovoľne dovolili nielen umlčať Boží hlas, ale dokonca dobrovoľne zabili samotného Boha v sebe, kvôli tomu, čo im ponúkol ten druhý…
Ale vždy je nádej.
Tak ako dnes ráno jeden drobný vtáčik dokázal svojim spevom zmeniť kúsok sveta, tak každý z nás dokáže zmeniť najskôr seba a potom aj ten svet okolo seba.
Stačí len začať počúvať svoje svedomie, hlas Boha a byť obyčajným človekom.
Devana
Slnovratovo 6. jún 2024
