Recenzia knihy „The Midnight Library“ (Polnočná knižnica)
Autor: Eric Walberg; 23. mája 2025
Pôvodne vyšlo: https://dissidentvoice.org/2025/05/making-sense-of-schrodingers-cat/
Preložil Marián Moravčík s láskavým súhlasom autora.
Ako môže byť mačka súčasne živá aj mŕtva?
Páči sa mi, ako veda znova objavila náboženstvo. Ak ponecháme stranou teóriu Big Bangu o tom, ako vznikol vesmír, samotný vesmír si uvedomuje sám seba. Na začiatku bolo vedomie – vnútorné svetlo. Potom sa objavilo vonkajšie svetlo atď. Možno si pomyslíte, že to trvalo miliardy rokov, ale čo to je v porovnaní s večnosťou? Prvou „vedou“ bolo náboženstvo a hneď za ním astrológia. Dnes sú obe opovrhované. Darmo, časy sa menia.
Vedecká metóda, indukcia, dedukcia, matematika, fyzika, Darwin, to všetko sú nové veci, hoci s Darwinom sa začal návrat k metafyzike. Z jeho teórie vytvorili bezduchú Prírodu, ktorá funguje ako automat, ktorá sa dý rozobrať na súčiastky, rozpitvať (na nešťastie pre miliardy laboratórnych zvieratiek), ale keď ho pozorne čítame, zistíme, že nebol tak suchopárne vedecký ako tie darwinistické inštitúcie, ktoré rozpracovali jeho teóriu. Raz podotkol, že sa nám nikdy nepodarí pochopiť páva. Krásu.
Odtiaľ začal Henri Bergson a vypracoval sviežejšiu „teóriu kreatívnej evolúcie“, ktorú veda viac alebo menej zdvorilo ignorovala, hoci Nobelov výbor ho v roku 1927 odmenil cenou za literatúru, „s uznaním jeho bohatých and farbistých myšlienok a virtuozity, s ktorou ich formuloval“. Ak chce bytosť s vedomím existovať, znamená to, že sa musí neustále meniť, dozrievať, t.j. neustále sama seba vytvárať, bez konca. Keď si toto Bergson uvedomil, opýtal sa: Vzťahuje sa to na samu existenciu ako takú? Príroda je stelesnením kreatívnej zmeny, rozvinutej do závratnej až výstrednej rozmanitosti a krásy.
Je krása konečným cieľom božského procesu, ktorý začal púhym vedomím? Žialime nad vyhynutými druhmi (plným právom, lebo sme tu ako služobníci Prírody), ale v priebehu času vyhynulo už 99 % všetkých druhov, urobili miesto iným, ktoré boli lepšie prispôsobené na zmenené prostredie (prinajmenšom dovtedy, kým ich ľudia nezačali eliminovať ako keď horí savana).
Nemám nič proti predstave antihmoty, tmavej hmoty, tmavej energie, kvantovej teórie, možnosti byť súčasne na dvoch rôznych miestach, času, ktorý sa spomaľuje, čím rýchlejšie sa človek pohybuje, alebo toho, že „každý kráča vo vlastnom rytme“, ale nikdy som nedokázal stráviť multivesmír, ani Schrödingerovu mačku, zároveň živú aj mŕtvu. Ale to platilo len do včera, kým som dočítal The Midnight Library (Polnočná knižnica) (2020), ktorej autorom je Matt Haig.
A to bol kto? Len jeden môj známy z predchádzajúceho života.
Príbeh sa začína rozhodnutím hlavnej hrdinky – Nory – spáchať samovraždu. Mala pocit, že čokoľvek, do čoho sa pustila, skončilo katastrofou. Len tesne sa jej podarilo nevydať, dostala výpoveď a jej kocúra (pouličného tuláka, ktorého sa ujala) našiel jej snúbenec Ash mŕtveho v mláke pri ceste. Pršalo niekoľko dní, Bedford bol sychravý a nevľúdny, nikto jej nedvíhal telefón ani neodpovedal na sms-ky – všetko to na ňu doľahlo, prehltla niekoľko tabletiek na spanie a stratila vedomie. Keď sa ocitla v priestore medzi svetmi, naďabila na pani Elmovú. Bola to knihovníčka v jej strednej škole, spriaznená duša, ktorá ju podporovala, keď Nora stratila rodičov a počas občasných depresií.
Pani Elmová jej podala Knihu ľútosti, bola o Noriných vlastných nevyužitých životných príležitostiach, cestách, po ktorých sa nevydala, a namiesto ktorých sa Nora pustila do iných lákavých dobrodružstiev, hľadajúc svoje vlastné „skutočné“ šťastie, úspešnú cestu životom. Za každou nevyužitou príležitosťou sa rozprestieral alternatívny vesmír, a tento jav teraz veda nazýva multiverzum, hoci v skutočnosti nikto nevie, čo ten pojem znamená.
Zdá sa, že Haig, autor tejto knihy, je výnimka a podarilo sa mu mäsom a krvou obaliť kosti od Schrödingera. Nora sa v zmesi možností pokúšala nájsť verziu života, v ktorom by dala lepší pozor na Voltaira, svojho zachráneného kocúrika, aby ešte ostal nažive. Náhle sa našla znova v posteli, pri plnom vedomí, volajúc na Volta. Napokon ho našla. Ležal pod posteľou, studený, meravý. Stále mŕtvy! Toto nebol ten život, ktorý chcela, tak sa duchom vrátila do knižnice, aby to skúsila znova.
Pani Elmová jej vysvetlila, že Volt mal slabé srdce a nepochybne vedel, že sa blíži jeho čas, tak sa vypýtal von, aby zomrel v pokoji a osamote, takže to nebola jej chyba. „Niektoré veci, čo ľutujeme“, povedala Nore hlavná knihovníčka, „sú pre nás len záťažou a kopou sračiek. Jediná možnosť, ako to zistiť, je prežiť to.“Takže jednej ľútosti sa zbavila, a ešte mnohé mala pred sebou. V inom alternatívnom živote tento Voltaire, alias Schrödingerova mačka, ostal nažive ako zdravá siamská.
Tento román popisuje prakticky len posledné predsmrtné Norine minúty, jej zážitky mimo vlastného tela. Ako to prebieha, je podrobne zdokumentované. Existuje veľa prípadov ľudí, ktorí prežili zážitok blízko smrti alebo tesne po smrti, prežili alternatívnu realitu, v ktorej sa mohli rozhodnúť, či zostanú, alebo sa vrátia do „skutočného“ sveta (hoci to bude bolestivé).
Francis Coppola vytvoril film Mladosť bez mladosti (1976) podľa rovnomenného románu Mircea Eliadeho, v ktorom vysvetľuje čas, vedomie a fantastickú podstatu reality. Dominik, hlavný hrdina, prežil niekoľko alternatívnych realít pôsobením úderu blesku, ktorý ho preniesol do nového života. Je to aj narážka na večné návraty, o ktorých píše Nietzsche. Páči sa mi Haigov prístup k tejto téme, lebo vedomie samotné mi stačí, aby som naň hľadel ako na zázrak.
Pôvodný Voltaire je teda mŕtvy v jenom vesmíre a živý v inom. To, že Nora odolala návrhu svojho snúbenca, sa ukázalo byť múdre rozhodnutie, rovnako vo všetkých alternatívnych životoch, okrem jedného, v ktorom skončila ako šťastne vydatá, ale…
Si knižničný kartotečný lístok
Nechcem vám pokaziť zážitok prezradením deja, ale vari to nepokazím poznámkou, že zakaždým sa cítila ako kebyzačala film pozerať v polovici. A že žalár nie je miesto, ale uhol pohľadu. Modrý vták šťastia je v skutočnosti, však viete kde. Ukázalo sa, že väčšina, možno všetky, z týchto alternatívnych životov boli tým, čo si druhí mysleli, že by Nora mala urobiť, nie jej „fundamentálny život“, a ona celkom stratila poňatie, kým vlastne je.
Tým, že som zostarol, aj ja som sa v posledných rokoch zaoberal podobnými úvahami. Páči sa mi, že Kniha ľútosti je taká proaktívna. Vo fantázii si človek predstavuje šťastnejšie alternatívne životy, preskúma každý jeden zo svojich alternatívnych vesmírov, aby napokon zistil, že to už „by som nebol ja“. Že by som nebol sám sebou, keby som sa stal, povedzme hudobníkom, športovcom alebo učiteľom. Asi by som nenapísal žiadnu knihu, nevykonal žiadne extrémne cesty, nemal by som zážitky blízkosti smrti, neovládal by som toľko jazykov/vied (alebo len mizerne).
Neviem, či tieto alternatívne životy zapĺňajú nejaké multiverzum a či nejakí anjeli alebo džinovia si sem-tam odskočia do „nášho sveta“, ale podobne ako väčšina vied sú to užitočné konštrukty, ktoré pomáhajú pochopiť záhadu vedomia, našu myseľ. Dôvodom vašej existencie nie je táto knižnica, naopak, vy vytvárate túto knižnicu. To len váš mozog vám sprostredkuje niečo významné. Spomínam si na pocit nového začiatku po zážitku blízkej smrti. Neocitol som sa v knižnici, ale keď som prišiel k sebe, mal som pred sebou prázdnu knižničnú kartotéku, ktorá čakala, čo do nej napíšem. A tak pomaly spaľujem svoju Knihu ľútosti. To je sloboda.
V pokročilom veku sa musí človek naučiť cestovať a prežívať dobrodružstvá vo vlastnej mysli. Obmedzuje vás len vaša predstavivosť. Človek nepotrebuje chlast ani drogy ako kedysi, keď bol sopliak. Prežívanie v reálnom svete príliš namáhavé a príliš často vás sklame. Času je málo, je vzácny.
Samovražda sa vykoná za smiešnu sekundu. Nora si myslela, že chce zomrieť, ale v skutočnosti nejde človek v ústrety smrti. Smrť príde k tebe. Ty si knižničný kartotečný lístok. Takže kým sú na policiach ešte nejaké knihy, ešte stále máš kam ísť. Každá kniha je možný únikový východ. Toto je pravý význam zážitkov blízkosti smrti. Návrat z takého zážitku je ako získanie tej jedinej knihy, ktorá ostala v tvojej knižnici, tá s nepopísanými stranami. Pani Elmová: To je krása, či nie? Ibaže človek nikdy nevie, ako to skončí.
Eric Walberg je novinár, pracoval v Uzbekistane a v súčasnosti píše pre týždenník Al-Ahram v Káhire. Je autorom kníh From Postmodernism to Postsecularism a Postmodern Imperialism. Jeho najnovšia kniha je Islamic Resistance to Imperialism. Ďalšie články od Erica nájdete tu: alebo navštívte Ericovu webovú stránku.
