Ilustračný obrázok: Yu on Unsplash
Je výročie prvého použitia najstrašnejšej zbrane hromadného ničenia v Hirošime a príznačne pre túto bezcharakternú dobu sa čoraz menej hovorí o tom, kto ju použil, s akými cieľmi, a že toto použitie (presne tak ako psychopatický masový vrah) ani dnes vôbec neoľutoval. Naopak. Na Západe prevláda presvedčenie, že bombardovanie Hirošimy bolo „humanitárne“ a že viac životov zachránilo ako zničilo.
Technokraticky to zdôvodňuje George Friedman, bývalý riaditeľ kedysi populárneho think-tanku Stratfor v článku z augusta 2015. Friedman nás presviedča, že zákony vojny majú svoju neúprosnú logiku. Že pre USA vo vojne neexistovali žiadni civili. Píše doslova, že vojaci v armáde boli len „kapiláry na periférii“, ale vojenský materiál pre nich sa vyrábal a distribuoval cez „artérie, ktorými boli mestá“. Ničenie miest, to bola strategická cesta k víťazstvu a preto zničenie Hirošimy bolo logické a nevyhnutné. USA by to rovnako dokázali aj klasickým letectvom, veď už predtým takmer zrovnali so zemou Tokio, v najväčšom vedeckom projekte všetkých čias (Manhattan) však dokázali, že to zvládnu s jediným lietadlom a kontajnerom bankoviek.
Cynicky to Friedman podčiarkuje tým, že zničenie Hirošimy možno nebolo tou poslednou kvapkou, ktorá prinútila Japonsko kapitulovať, ale keď už kapitulovalo a Ázia sa zbavila ďalšej ríše zla, už nie je čo riešiť.
Zničenie Hirošimy najsilnejšou zbraňou všetkých čias má svoju „neúprosnú logiku“. Presne rovnakú, aká viedla k porážke prériových indiánskych kmeňov cez zničenie ich potravinovej základne, vyhubenie miliónových stád bizónov.
Indiánov nezlomilo to, že amerických vojakov je 100 x viac a stále odniekiaľ prichádzajú ďalší. Zlomilo ich to, že ich nepriateľ sa nezastaví vôbec pred ničím, že je schopný zničiť celú krajinu kvôli tomu, aby ich porazil.
Dá sa vôbec čeliť zlu takýchto rozmerov?
Priznám sa, že o jednoduchom a ľahkom riešení neviem.
No asi poznáte starý indiánsky príbeh:
Jedného dňa sa vybral mladý indián Wichi so starým indiánom Wokabu na malú prechádzku a rozprával mu o bitke, ktorá prebieha vo vnútri každého človeka. Povedal mu: „Synu, v každom z nás sa bijú dvaja vlci. Jeden je zlý. Je to hnev, závisť, žiarlivosť, nenávisť, pýcha, sebeckosť, hrubosť, namyslenosť, lenivosť a lakomstvo. Ten druhý je dobrý. Je to viera, radosť, pokoj, láska, nádej, trpezlivosť, skromnosť, štedrosť, čistota, súcit, vernosť a dôvera.“
Wichi sa zamyslel a spýtal sa: „Ktorý vlk vyhrá?“
Wokabu povedal: „Ten, ktorého viac kŕmiš!“
*
A verím, že poznáte aj amerického spisovateľa Richarda Bacha, je známy svojou knižkou Čajka Jonathan Livingston.
V inej knihe (Jediný) spomenul svoj zážitok bojového pilota v Európe počas niektorej z kríz studenej vojny. Šlo o vážnu krízu niekedy na začiatku 80-tych rokov a pri štarte svojho hypersonického bombardéra vraj počítal s tým, že skutočne odpáli svoj náklad na cieľ. Jeho cieľom bol náhodou práve Kyjev a on pri prílete nad zónu odpálenia premýšľal o tom, ako nič netušiace mesto práve on stlačením spúšte pošle do kytičiek.
Našťastie udalosti vtedy neprešli za hranu, dostal rozkaz vrátiť sa aj s nákladom. Jeho morálna dilema však bola skutočná a cítil celú ťažobu toho vykonaného rozkazu. A v knihe prináša posolstvo: rozkazy centra môžu byť akokoľvek plné zla, prezident(ka) a velenie však sami fyzicky nevykonajú usmrtenie nikoho.
Sú odkázaní na podriadené články – výkonné údy, aby tie splnili rozkaz.
Je vecou náhody, kde sa ocitneme a aké presne dostaneme rozkazy. Záleží však len na nás, či to zamýšľané zlo aj bude dokonané.
Pridaj komentár