Ilustračný obrázok: Pixabay
Čukotský folklór (Čukotský polostrov) s naratívom stvorenia, zapísaný v roku 1900 ruským etnografom V. G. Bogorazom, preložený z anglického originálu Raven Tale, pre slovenské publikum prvýkrát.
Kedysi dávno boli Havran a jeho žena prvým manželským párom na zemi. Havrana nikto nestvoril, nemal predkov a bol na svete odjakživa. Súš, na ktorej obaja žili, bola veľmi malá a slúžila len ich najnutnejším potrebám. Okrem toho na nej neboli žiadni ľudia, ani žiadne živé tvory, vôbec nič – žiadny jeleň, žiadny mrož, žiadna veľryba, žiadny tuleň, žiadna ryba, nič…
Žena hovorí: ,,Kurkyľ, to budeme vždy len takto zaháľať, keď budeme celkom sami? K čomu je taký život? Skús stvoriť zem!“
,,Nie, to nemôžem“, reaguje prekvapený Kurkyľ.
,,A veru môžeš!“, nedá sa žena.
,,Uisťujem ťa, že nemôžem!“
,,Ach, dobre teda. Keď to nedokážeš ty, tak ja veru áno! A teraz poďme spať.“
,,Nepôjdem ja veru spať“, hovorí Kurkyľ. ,,Budem na teba dozerať…“
,,Ako povieš“, povedala žena a pokojne sa uložila k spánku.
Kurkyľ nespí, stráži a pozerá. Nič! Je stále taká istá ako predtým. Jeho žena mala telo havrana, rovnako ako on. Pozrie sa aj z druhej strany. Nič! Je stále taká istá ako predtým. Pozrie sa aj spredu a tu vidí na jej nohách desať ľudských prstov, ktoré sa pomaly pohybujú. ,,Ach, ty moja…!“, povie nežne a pozrie sa na svoje – a tam len tie isté havranie pazúry. ,,Ach, ach, ako to, že nemôžem zmeniť svoje telo!“ Znova pozrie na ženu a tu vidí, že jej telo je už celé biele a bez peria, ako telo človeka. ,,Ach, ach…“, šomre nespokojne, ,,ako to, že nemôžem zmeniť svoje telo!“ Snaží sa aj on zmeniť na človeka, udiera krídlami zo všetkých síl, vyťahuje perie. Nič. Stále to isté havranie telo. Stále to isté havranie perie. Zúfalo sa pozrie na svoju ženu – a tu vidí – jej brucho sa zväčšilo. V spánku tvorí bez akejkoľvek námahy. Zľakne sa a odvráti tvár, strach mu nedovolí ďalej na ňu hľadieť. Po chvíli to nevydrží, rýchlo sa k nej obráti a čo nevidí – vedľa spiacej ženy ležia dvojčatá.
Žena sa začala pomaly prebúdzať. Všetci traja mali telo človeka, iba Havran zostal pokrytý perím. Deti naňho hľadia a smejú sa, ukazujúc na otca: ,,Mamička, čo je to?“
,,To je otec“, odpovedá deťom.
,,Aha otec, naozaj?“, smejú sa ďalej, priblížia sa k nemu a kopú doň nôžkami…
Vtom ich matka rýchlo zahriakne: ,,Ach deti, deti. Aké ste len hlúpe. Môžete hovoriť len vtedy, keď vás o to požiadajú dospelí, a smiať sa tiež len vtedy, ak je to vhodné. Musíte počúvať a poslúchať.“ Deti poslúchli a prestali sa smiať. Havran vraví žene: ,,Tak si stvorila ľudí. Dobre teda, pôjdem a pokúsim sa vytvoriť zem. Ale ak sa nevrátim, vedz, že som sa utopil vo vode, deťom však povedz, že som sa snažil…“ Odletel. Najprv navštívil všetky nebeské bytosti a žiadal ich o radu, no nikto mu pomôcť nevedel. Pýtal sa Úsvitu – žiadna rada. Pýtal sa Stmievania – žiadna rada. Pýtal sa Poludnia – žiadna rada. Pýtal sa Zenitu – žiadna rada. Konečne priletel na miesto, kde sa dotýka nebo a zem. Tam, v priehlbine, uvidel veľký šiator. Zazdalo sa mu, že je plný bytostí. Robili veľký hluk. Nakukol dnu cez dieru spálenú iskrou a uvidel množstvo nahých chrbtov. Vystrašene odskočil nabok a triasol sa, až vo svojom strachu zabudol na všetku svoju hrdosť, na všetky svoje úmysly.
Jedna nahá bytosť vyšla von: ,,Ach! Zdalo sa nám, že sme niekoho počuli, ale kdeže je?“
Havran vyšiel pomaly spoza rohu a hovorí: ,,To som ja Kurkyľ Stvoriteľ, ten, ktorý sa sám stvoril. A kto ste vy?“
,,Sme stvorení z prachu, ktorý vzniká trením oblohy o zem. Budeme sa množiť a staneme sa prvým semenom všetkých národov na zemi. Ale zem neexistuje. Nemohol by niekto tú zem vytvoriť? Nemohol by niekto vytvoriť zem pre nás?“
,,Pokúsim sa o to“, povedal Havran a odletel s bytosťou, s ktorou hovoril. Ako tak letia, Havran sa vyprázdňuje. Každý kúsok trusu padá na vodu, rýchlo rastie a stáva sa pevninou. A pevnina rastie do velikánskej zeme a množstva ostrovov.
,,Nuž, pozriže sa dolu a povedz, stačí to?“
,,Ešte nie“, odpovedá spoločník, ,,ešte veľa treba… Chýba sladká voda a zem je príliš rovná, niet v nej skál a hôr.“
,,Ach tak“, vzdychol Havran, ,,skúsim ešte raz.“ Vymočil sa a tam, kde spadla kvapka, vzniklo obrovské jazero, tam kde spadol prúd – mohutná rieka. Potom začal vyprázdňovať veľmi tvrdý trus, veľké kusy stali sa horami, menšie – kopcami a celá zem sa stávala takou, akou ju už poznáme.
,,Nuž, pozriže sa dolu a povedz, stačí to?“
,,Ešte nie“, odpovedá spoločník, ,,ešte veľa treba… Uber trocha vody, lebo jedného dňa vzrastie a zaplaví celú zem, zaplaví vrcholky hôr, zaplaví skaly.“
,,Ach tak“, vzdychol Havran, ,,skúsim ešte raz.“ Letí ďalej, namáha sa do krajností, vytvára pôdu, rozrýva krídlom zem, odpíja vodu a zobákom je prenáša do menších riek a jazier.
,,Nuž, pozriže sa dolu a povedz, stačí to?“
,,Ešte nie“, odpovedá spoločník, ,,ešte veľa treba…Čím budeme žiť?“ ,,Ach tak“, vzdychol Havran, ,,skúsim ešte raz.“ Letí ponad rieky a jazerá k vysokým horám, až našiel niekoľko stromov rozličného druhu: brezu, borovicu, topoľ, osiku, vŕbu, borovicu, dub. Vzal sekeru a začal rúbať. Hádzal triesky do vody a tá ich odnášala do mora. Keď vysekal borovicu a hodil triesky do vody, vznikli mrože. Keď vysekal dub a hodil triesky do vody, vznikli tulene. Keď vysekal píniu a hodil triesky do mora, vznikli ľadové medvede. Keď vysekal brezu a hodil triesky do vody, vznikli veľryby. Z ostatných stromov narúbal triesky, ktoré hodil do vody a vznikli ryby, kraby, červy, všetku zver, čo žije pri mori a nakoniec jelene, polárne líšky, medvede a všetku zver, ktorá zaplnila pevninu.
,,Teraz máte jedlo“, vraví Havran, ,,hádam stačí to.“ Bytosti sa za ten čas stali dospelými mužmi, rozišli sa rôznymi smermi. Stavali domy, lovili zver, obstarávali veľa jedla, stali sa ľuďmi. Napriek tomu to boli všetci len muži. Žien nebolo a nemohli sa množiť. Havran začal premýšľať: ,,Čo robiť?“
Malá Žena-pavúk zostupuje zhora na tenučkom vlákne.
,,Kto si?“, pýta sa Havran.
,,Ja som Žena-pavúk“.
,,Ach tak, a prečo prichádzaš?“
,,Nuž, myslela som tak: Ako budú ľudia ďalej žiť, keď sú iba muži? Ako budú ľudia ďalej žiť, keď tu nieto žien? Preto prichádzam.“
,,Ale ty si maličká“, odporuje Havran.
,,Nie, nie, mýliš sa“, zvolá Žena-pavúk, ,,pozriže sa sem!“ Vtom sa jej zväčšilo brucho a ihneď porodila štyri dcéry, ktoré rýchlo narástli a stali sa ženami.
Prišiel muž – ten, ktorý lietal s Havranom, uvidel ženy a prekvapene povedal: ,,Aké sú to bytosti, ktoré sú mi také podobné a zároveň celkom odlišné? Ach, ako rád by som mal takého spoločníka. My sme sa už všetci rozdelili, rozišli do rôznych smerov, smutno je samému, otupno. Čoskoro budeme zaháľať, keď budeme celkom sami. K čomu je taký život?“
,,Nebojíš sa, že budete hladovať?“, pýta sa však Kurkyľ.
,,Prečo by sme hladovali? Mám veľa jedla. Všetci máme veľa jedla. Všetci sme lovci a hlad nepoznáme. Nikto nebude poznať hlad!“
Havran pristal a lovec si odviedol svoju ženu. Takto sa ľudstvo rozmnožilo. Koniec.
BOGORAZ, W. G. 1910. The Jesup North Pacific Expedition. Chukchee Mythology. New York: G. E. Stechert&C, s. 151 – 154.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
