František Švantner: Piargy (úryvok)

Môžete ich ľahko nájsť na mape. Choďte smelo hore Hronom a tam, kde sa vám už zelená farba spod prsta celkom vylení, zabočte doľava k potoku, ktorému zabudli pripísať meno, alebo nevedeli, ako sa volá; hoci odjakživa celý vidiek ho nazýva Belicou. Pri prameni tohto potoka dolina sa rozkaluje vo dvoje. Jeden úplaz otáča sa okolo vypučeného bachora Malého Roháča a vplieta sa do Magurských hôľ a druhý sa vyplazuje rovno pod Končistú. Toto sú Piargy;dolina rovná ako rúra, stisnutá z oboch strán grúňmi, tuhore ústiaca do úzkej prte, ktorá sa škriabe horou a pod kosodrevinou rozťahuje sa do lievika, kde spúšťa končiar vršiska každej jari šedivé skaly, akoby chcel túto jedinú dieru do sveta zapchať, zatarasiť, aby ňou nemohli prejsť zvedavci. Na niektorej podrobnej mape by ste našli azda niekoľko čiernych stračiek, roztrúsených po dolinke, ktoré majú naznačovať ľudské sídla. A naozaj, mapka ešte pred dvoma rokmi vyjavovala len holú skutočnosť. V Piargoch bola osada. Šesť domov dokopy. Nevedieť, či táto osada dala meno doline a či dolina osade, lebo sa rovnako menovali a nikto ešte neobjavil, ktorá skôr z nich jestvovala. Domy boli staré drevenice. Vysedávali zadumané do seba po oboch stranách strmej bystriny ako divé kury na hniezdach. Nebáli sa samoty, čo hľadela z Končistej dolu, ale svoj majetok chránili veľmi pozorne. Čupel každý sám, akoby si navzájom nedôverovali, a prejavovali veľmi málo života. V zime vypúšťali z komínov belasé kúdliská dymu do zamrznutej oblohy a v slnečných letných dňoch blýskali vysoko do grúňov drobnými okienkami. Len najdolnejšia chatrč mladého Klementa Pilarčíka bola múranica. A tá už vlastne ani nepatrila k osade, lebo hľadela do sveta druhou dolinou a stála na pokrajisku belčovského chotára, nuž mala aj popisné číslo Belčova, a nie piargov. Piargy sa končili Magdušinou maštaľou, ktorá stála konča Pilarčíkovej záhrady a prináležala ku drevenici, vsadenej obďaleč do úpätia grúňa. Lež dnes by ste darmo hľadali osadu Piargy. Je to dolina, ktorá má ešte toto meno, dolina rovná, rovnušká ako rúra. Každej jari uzučkým korytom tejto doliny ručí spenená bystrina. Hory pod Končistou vyspevujú zbojnícke piesne a zelený mach na stráni vypásajú kŕdle bielych zvoncov. Niekedy zbehne z hole vetrisko. Letí a bľačí ako blázon. Prichytáva sa o konáre stromov, aby na strmine nezabakal. V zime je dolina ako vyhladený válov. Vo dne sa srieň na ňom blyští ako rozsypané zlato a v noci kĺžu sa po ňom rozbesnené vlny fujavice. Na dolnom konci stoja ešte štyri múry Pilarčíkovej chalupy. Šedivá pleseň sa po nich plazí. Sú opustené, slepé. Na slniečku sa zabelejú ako dažďami vylúžený črep zdochnutého zvieraťa. Horná stena je navalená a rozpuknutá po celej výške. Sotva ešte jednu zimu vydrží. Mladý Klement Pilarčík aj so svojou bielučkou ženou Johankou musel sa odtiaľ na rozkaz úradov vysťahovať. Bývajú teraz v meste.
Osada Piargy nejestvuje. Zmizla zo sveta za jednu noc, akoby ju boli čerti do pekla poodnášali aj s ľuďmi aj so zvieratami. Zostala len Johanka so svojím mužom Klementom a štyri múry ich chalupy ako hrozná výstraha. Piargy a ich obyvateľstvo prežilo svoju poslednú noc. Ach, a bola to hrozná noc.
(úryvok…)