Obrázok od Gerd Altmann z Pixabay
Západný kapitalistický svet obchádza strašidlo. Strašidlo digitalizovaného systému sociálneho kreditu. Údajne v Číne sa vo viacerých provinciách takýto systém už reálne testuje a naše (hlavne mainstreamové) médiá o tomto systéme šíria dystopické horory.
Ale čo to vlastne je, ten sociálny kredit? Keď si to premyslíme triezvo bez mediálnej hystérie, prídeme na to, že to nie je nič nové pod Slnkom. Dávať ľuďom okolo seba fiktívne dobré a zlé body podľa toho, ako sa k nám chovajú, a držať si takúto „databázu“ v hlave – veď niečo podobné robí z nás každý. V pestrom a bohato štruktúrovanom sociálnom svete by to ani inak nešlo. Naše sociálne vzťahy sú také početné a zložité, Vrámci skupín, ku ktorým patríme, dochádza aj k výmene skúseností, ktoré sú podkladom tej „virtuálnej databázy sociálneho kreditu“. Len si spomeňme, koľko diskusií sa točí okolo toho, čo kto komu zase takého spravil. Hovoríme tomu ohováranie, ale nepríjemné je to práve tým, že sa takto rozširujú „dobré a zlé body sociálneho kreditu“.
Ale aj digitalizované a podrobne prepracované systémy sociálneho kreditu už existujú dávno. Poznáte skratku CRM? Je to informačný systém, ktorý používajú vari všetky väčšie firmy a slúžia im na uchovávanie informácií o kontaktoch so zákazníkmi. Tie, ktoré majú desaťtisíce zákazníkov, sa bez takého systému už nezaobídu. V týchto systémoch je uložené, čo si zákazník objednáva, ako často, či bol s produktom spokojný, ako často robí reklamácie, ale aj to, akú má platobnú disciplínu.
Takéto kreditné systémy už bežne používajú aj naše orgány verejnej správy. Napríklad finančná správa má obrovskú databázu o všetkých daňových subjektoch, dokonca o všetkých registračných pokladniciach, a podľa „sociálneho kreditu“ daňových subjektov sa rozhoduje aj o frekvencii a dôkladnosti daňových kontrol. A určite nikoho neprekvapí, že kontakt do databázy špecializovaného kreditného systému využíva systematicky aj dopravná polícia.
Keď už sme pri dopravnej polícii a dopravných priestupkoch, nezdá sa, že by systém exemplárnych trestov a vysokých pokút, ktoré postihnú len malý zlomok hriešnikov porušujúcich pravidlá, bol účinný na znižovanie počtu porušení pravidiel a zvyšovanie bezpečnosti na cestách. Podľa viacerých špecializovaných štúdií je oveľa účinnejšie, keď trest za priestupok je vysoko pravdepodobný, konzistentný a primeraný. Inými slovami malé tresty za porušenie pravidiel (napríklad trestné body, ktoré dokonca je možné časom vymazať), ktoré by prichádzali za každé porušenie, by boli účinnejším odstrašením ako zničujúca pokuta, ktorá ale príde s mizivou pravdepodobnosťou. V doprave sa však takýto systém nezavedie, lebo by dôsledne postihoval notorických cestných pirátov, ktorí poznajú len pravidlo, že „nikto nesmie prekážať rýchlejšie idúcemu vozidlu“. Takýmto vyhovuje dnešný systém, keď o odobratí vodičského preukazu rozhoduje presne určená osoba, lebo s ňou sa dohodnú ľahšie ako s neosobným „systémom“.
Prečo sa teda máme báť systému sociálneho kreditu? Všimnime si, kto tohto čerta maľuje na stenu. V zahraničí sú to najmä mainstreamové médiá a je to v rámci diskreditačnej kampane zameranej na Čínu. K nám to preberajú tiež hlavne mainstreamové médiá (hoci tomu uverili aj mnohí z alternatívy). Pritom základné informácie o čínskom systéme sociálneho kreditu podávajú veľmi skreslene. V krátkosti, v Číne tento systém plní tie funkcie, o ktorých som písal v odstavcoch vyššie, nie je to Orwellovský nástroj na totálnu kontrolu, ako sa nás snažia presvedčiť médiá.
Tieto dezinformácie robia médiá úmyselne. Existujú dokumentované príklady, keď redaktori z médií dostali presné a vecné informácie o podstate čínskeho systému sociálneho kreditu, ale aj tak o ňom informovali po svojom. Na takéto chovanie sú len dve možné vysvetlenia. Buď sú v médiách mentálne retardovaní, alebo zaplatení (to „alebo“ vo viacerých prípadoch nie je vylučujúca spojka). Pravdepodobne väčšina z nich je zaplatená, má to teda tak predpísané v pracovných úlohách. A presne toto by nás malo vydesiť.
Aký je dôvod, aby nám médiá podávali takto skreslený obraz o niečom, čo v takejto forme neexistuje? A dokonca nás strašia nepriaznivými dôsledkami – doslova na nás všetkých, keby sa taký systém zaviedol u nás. Vysvetlenie je jednoduché – tí, ktorí médiá platia, majú takýto systém ako svoju víziu. To oni by chceli zaviesť taký plošný digitalizovaný systém, ktorými by nás všetkých držali v otroctve. A systémom Overtonových okien nám podávajú informácie, že v Číne to už existuje… a bude to musieť byť aj u nás… ale u nás to bude oveľa znesiteľnejšie ako v Číne, lebo predsa máme „liberálnu demokraciu“.
Chápem, takýto degenerovaný systém sociálneho kreditu nás oprávnene desí. Je desivý preto, že namiesto osvedčeného systému sociálneho kreditu založeného na blízkych vzťahoch a „ohováraní“ chce globálne vzťahy nadradiť týmto blízkym, Doslova obliecť kabát pod košeľu.
Ale nehaňme kvôli tomu samotný systém sociálneho kreditu. Keby fungoval ako má, bol by lepším nástrojom pre nás ako pre vládnu kliku. Veď čo myslíte, aký reálny sociálny kredit majú ľudia, čo denne usporadúvajú tlačovky a prikazujú médiám, čo majú písať. Dobre fungujúci sociálny kredit sa nedá kúpiť. Pre NICH je jediná možnosť, že ten sociálny kredit zorganizujú a že databázu bude spravovať nejaká známa IT firma na 4 písmenká.
Systém sociálneho kreditu je dnes vo veľmi podobnej role ako stroje na začiatku priemyselnej revolúcie. Pozeráme na to, tušíme, že nám to môže robiť zle a máme chuť to rozbiť. Lenže nie ono (stroj) je príčinou zla. Príčina je v „podnikateľovi“, ktorý chce tento dobrý nástroj zneužiť proti nám. A tak nebuďme ako robotníci, čo rozbíjali stroje. Učme sa a držme spolu!