Ekonomické výmeny a životné stratégie (reakcia na prof. Husára)

Predovšetkým je dobré si uvedomiť, že prakticky žiadna ekonomická výmena nie je elementárna. Vždy sa skladá z viacerých transakcií, minimálne z jednej „ja dám tebe“ a druhej „ty dáš mne“. Takéto transakcie sa veľmi zriedkavo udejú súčasne (z ruky do ruky).
Čitatelia, ktorí majú skúsenosť s nákupmi cez internet, už vedia, že niektoré takéto výmeny si vyžadujú aj dôkladné strategické uvažovanie so zohľadnením riadenia rizika a logistiky.

Ekonomické výmeny nám umožňujú robiť peniaze. A práve ony umožňujú, aby sa komplikované výmeny mohli rozložiť na transakcie a tie aby sa mohli udiať v rôznom čase. No hoci sa nám zdá, že v trhovej ekonomike sa všetko točí okolo peňazí, v skutočnosti sú len médiom, pomôckou, abstrakciou. Základný vzorec ekonomického života obyčajného človeka je ten, že človek za svoj čas a energiu odovzdanú v práci dostane peniaze (médium), ktoré v obchode (na trhu) vymení za veci, ktoré potrebuje k životu. Podstatná z celého radu transakcií je výmena času a energie za veci potrebné k životu.

Prof. Husár spomenul, že ekonomické stratégie si vytvárajú aj zvieratá. To nie je len prirovnanie alebo hyperbola, ale realita. Univerzálna ekonómia života totiž funguje v transakciách, pri ktorých jedinec vynaloží určitú energiu na nejakú aktivitu za určitý čas a výsledkom jeho aktivity je nejaký výsledok. Všetky živé organizmy nepretržite spotrebúvajú energiu minimálne bazálnym metabolizmom. Aktivitou si preto musia zabezpečiť príjem nových zdrojov energie, ktoré im pokryjú všetky energetické straty. Živé organizmy si po celé trvanie svojej evolúcie museli strážiť svoju energetickú bilanciu a cit pre to máme aj my, ľudia. Naši roľnícki predkovia si to uvedomovali bytostne, keď hovorili, že „bez práce nie sú koláče“ alebo že „nikomu nepadajú pečené holuby…“

Medzi energetickou výmenou človeka s prírodou a výmenami, ktoré uskutočňujú ľudia medzi sebou je určitý principiálny rozdiel, ktorý ekonomické teórie spravidla nerozlišujú. No rozdiel je v tom, že kvôli prežitiu musí byť „energetická bilancia“ človeka s prírodou kladná (a prebytok príjmu sa človek snaží konzervovať „kapitalizáciou“), ale výmeny medzi ľuďmi považujeme za „spravodlivé“ len vtedy, keď sú ekvivalentné – vyrovnané. Dokonca naše účtovnícke pravidlá určujú, že hodnoty vymenené v jednej ucelenej transakcii musia byť v obidvoch účtovných jednotkách zhodné.

Na tomto mieste si pripomeňme slávneho matematika Nasha z článku prof. Husára, ktorý rozvíjal teóriu hier. Úplne nezakryte aj z Nashových citátov vyplýva, že v teórii hier ide o to, ako prostredníctvom výmen (ktoré by v princípe mali byť spravodlivé a ekvivalentné) dosiahnuť výhru v hre – v ekonomickom vyjadrení je to kladný hospodársky výsledok – zisk.

Čitateľovi bez obvyklého teoretického zahmlievania prezradím, že základom kúzla tvorby zisku je nastavenie „pravidiel ekonomickej hry“. Modelovým príkladom, v ktorom sa to rieši otvorene, je stávka. Do banku sa vložia určité hodnoty, ktoré niektorí účastníci vyhrajú a iní o svoje vklady prídu. Tá „hra“ je spôsob, akým presvedčiť účastníkov, aby nebrali ohľad na spravodlivosť výmen, ale prijali riziko straty za šancu niečo získať. Dobrá stratégia potom skúseným účastníkom hier zabezpečí dlhodobé dosahovanie ziskov.

Tento spôsob výmen medzi ľuďmi je podstatou „trhovej ekonomiky“ a my ju považujeme za prirodzenú, lebo už niekoľko generácií v tom žijeme. Naše deti sú tým indoktrinované už od materskej školy rozprávkami typu Flintstonovci, aby si mysleli, že to tak bolo odjakživa. Na jednej internetovej diskusii som sa dokonca stretol s názorom, že „99 % času ľudstvo prežilo v nejakej forme kapitalizmu“. Skutočnou pravdou je presný opak. Zvedavého čitateľa odkážem napríklad na vynikajúcu knižku českého ekonóma Zdeňka Justoňa „Ekonomie přírodních národů“. Autor má ideálnu kombinovanú odbornosť s etnografiou a antropológiou. Vedecké výskumy ekonómie historických ľudských spoločenstiev dokazujú, že súčasné „trhové ekonomiky“ sú relatívne nedávno vyvinutou anomáliou. Typickým modelom výmen medzi ľuďmi bola situácia „ja dám tebe“ bez toho, aby okamžite a v rovnakej hodnote niečo šlo opačným smerom.

Takéto výmeny veľmi dobre poznáme zo svojho najbližšieho okolia. V rodine, medzi priateľmi, susedmi. V sociálnej skupine je prirodzené dávať jedným smerom a maximálne na druhú stranu naznačiť, že „mi to vrátiš, keď budeš mať“. Tak sa postupovalo, keď sa niekomu urodilo alebo podaril lov. Medzi susedmi to tak funguje dodnes. Určite radšej niekomu človek urobí radosť, než by mal prebytky svojej vynaloženej energie vyhadzovať. No ani takáto jednosmerná výmena nie je bez „kapitalizácie“, len tá je sociálna. Na strane príjemcu sa vytvára pocit vďačnosti, záväzok. Vari nemusím zdôrazňovať, že organizátorom trhových ekonomických hier takýto prístup k výmenám nevyhovuje a robia všetko možné, aby ich minimalizovali.

No nielen to. Najšikovnejší „kapitalisti“ veľmi skoro prišli na to, že hrať podľa pravidiel je dlhodobo náročné a nie každý má matematické a strategické schopnosti Nasha, aby sa mu to darilo celoživotne. Ale vymysleli kúzlo, ktoré im zabezpečilo „pečené holuby“ bez práce. To kúzlo sa volá vlastníctvo. V podstate to nie je výmysel kapitalizmu, už dlhé storočia predtým sa to využívalo vo forme pozemkovej renty, ale kapitalizmus vypracoval vlastníctvo ako zdroj bezpracných príjmov do dokonalosti.

Podstata kapitalistickej inovácie je v tom, že predchádzajúce formy vlastníctva síce zaručovali výhradné príjmy vlastníkovi, ale nebolo to bez práce, bez vynaloženia energie. Vlastník koňa (alebo iného zvieratstva) sa musel oň starať. Dokonca aj otrokár musel dbať minimálne o to, aby jeho otroci prežili a mali dosť síl. Vlastník kapitálu však nemusí doslova robiť nič a na príjmy má právny nárok. V príklade hier typu stávka už vlastník nemusí ani podstupovať riziko, že prehrá. Poskytne svoje vlastníctvo (platformu) na usporiadanie stávok veľkého počtu ľudí a inkasuje malé percento zo všetkých výmen, ktoré sa realizujú v pôsobnosti jeho vlastníctva. Nepotrebuje na to schopnosti Nasha, funguje to samo.

Malá odbočka do aktuálne horúcej témy. Čitatelia zrejme majú osobnú skúsenosť s citovým vydieraním, aby sa prestali umývať a nosili dva svetre v mene abstraktného princípu „územnej celistvosti“. Bez ohľadu na vzletné frázy však abstraktnou koncepciou územnej celistvosti hýbe princíp vlastníctva. Podstatné je, v jurisdikcii ktorého centra leží určité „územie“ a kto z neho má nárok na príjmy z titulu vlastníctva.

V závere sa ešte vrátim k apelu skrytom v článku prof. Husára, že ide o to, urobiť v spoločnosti poriadok. Rozborom systému výmen medzi členmi spoločnosti máme šancu priblížiť sa k pochopeniu, ako spoločnosť funguje, získať predstavu, ako by mala fungovať, a podľa toho nastaviť pravidlá. Lebo mozgy kvalít Nasha a von Neumanna nájdu víťazné stratégie v akokoľvek nastavených pravidlách, ale je otázkou, či jasné a striktné rozdelenie spoločnosti na víťazov a „lúzrov“ je ideálom, ku ktorému sa chceme blížiť.

Nastoľujem teda priamu otázku, či nie je načase zmeniť definíciu vlastníctva tak, aby neumožňovalo pasívny bezpracný príjem. Všade okolo seba vidíme, že takto vnímané vlastníctvo parazituje na všetkých ekonomických výmenách a nič pozitívneho v spoločnosti neprodukuje.