Davy, masy a hnutia (Bruce Lerro)

Pravicová a ľavicová makro-sociálna psychológia
Autor: Bruce Lerro, zdroj: dissidentvoice.org; 8. decembra 2023; preložil Marián Moravčík; ilustračné obrázky – Pixabay

Zdalo by sa, že ako socialisti musíme veľa vedieť o davoch a masách. Podľa stredovekého pohľadu na svet bol jednotlivec od nich neoddeliteľný, bol ich súčasťou. Ľudí, ako jednotlivcov, definovali skupiny, ku ktorým patrili. Členstvo ku skupine podrobne definovalo identitu človeka ako jednotlivca. Farr považuje individualizmus za produkt renesancie a reformácie, pričom kladie dôraz na vtedy vzniknuté tradície náboženského, politického a ekonomického liberalizmu. Ivana Marková na rozdiel od Farra tvrdí, že to bola askéza a rytierstvo, ktoré vo feudálnej spoločnosti prispeli k vývoju individualizmu. Nikolaj Berďajev poukázal na to, že individualizmus renesancie a humanizmu vystavil človeka na hranicu jeho schopnosti zniesť neistotu a osamelosť, do ktorej ho vrhli renesancia s humanizmom.

So vzostupom kapitalizmu sa koncepcia indivídua oddelila od svojej prirodzenej dialektickej jednoty so sociálnou komunitou. Tieto tendencie sa dajú nájsť v prácach mysliteľov ako Hobbes, Adam Smith a John Stuart Mill. V psychológii sa individualizmus stal prepojeným s teóriou asocianizmu Johna Lockeho, hedonistickej psychológie a teórie utilitarizmu od Jeremy Benthama a Jamesa Milla. S pojmom individualizmu sa začalo narábať izolovane a v abstaraktnej rovine. Individualizmus vo svojej extrémnej forme sa objavuje po roku 1870 v teórii sociálneho darwinizmu od Herberta Spencera, ktorý mal oveľa väčší vplyv v USA ako v Británii. Tento individualizmus pokračoval na prelome 19. a 20. storočia v pragmatizme a v začiatkoch behaviorizmu tesne pred Prvou svetovou vojnou.

Väčšina hlavných problémov, ktorými sa zaoberá psychológia, sa cielene týka záležitostí izolovaného jedinca, a nie jedinca ako člena určitej sociálnej skupiny. Tento prístup sa aj stal základom výskumu sociálneho života tým, že sociálni psychológovia typicky robili výskum v laboratórnych experimentoch na súboroch ľudí, ktorí sa navzájom nepoznali. Prakticky sa nevenovala pozornosť sociálnej psychológii skutočných skupín, do ktorých jedinec patrí, či už to sú pracovné kolektívy, cirkevné zbory alebo širšie rodiny. Týmto sa hovorí „referenčné“ skupiny.

Doposiaľ sa dialektika medzi sociálnou skupinou a jedincom chápala ako skupinové myslenie (davová psychológia) alebo ako spoločenská zmluva (individualizmus). Treťou cestou je postaviť rámec okolo polarity medzi sociálnou skupinou a jednotlivcom tak, že sa spoločenstvo chápe nie ako skupinová myseľ, ale ako referenčná skupina. Podľa J.D. Greenwooda (What Ever Happened to the Social in Social Psychology – Čo sa stalo s pojmom sociálny v sociálnej psychológii) pojem „referenčná skupina“ zaviedol Hymen a v roku 1951 rozpracoval Newcombe. Za referenčné skupiny jednotlivca sa považujú skupiny, ktoré existujú trvale, ktorým je jedinec oddaný má s nimi spoločnú históriu a lojalitu k ich normám. Normy v takýchto skupinách sú spoločné, ich členovia majú diferencované roly a stretávajú sa v určitom čase na konkrétnom mieste. Medzi sociálnych psychológov, ktorí reprezentujú tento smer, patrili William McDougall, Omar Sheriff, William Thomas a Solomon Asch. Títo teoretici tvrdia, že pochopenie sociálneho života by malo začínať od referenčných skupín, s ktorými sa jedinec stotožňuje, nie od vzájomne neznámych osôb, ktoré sa nikdy nepoznali a necítia vzájomnú lojalitu.

Referenčné skupiny sú opakom súborov neznámych ľudí, ktorých dali dohromady len kvôli experimentu. Toto sú len štatistické skupiny. Teória referenčných skupín namietala aj proti chápaniu sociálneho života ako mystickej skupinovej mysle, ktorá sa vznáša nad jednotlivcami. Jeden z prvých takýchto psychológov, William McDougall, opísal takúto sociálne zakotvenú individualitu u komunitariánov. Podľa jeho názoru sociálne skupiny sú zdrojom individuality. McDougall odmietol aj teóriu skupinovej mysle s nad-individualitou, aj teóriu sociálneho agregátu. Jeho predstavu inherentnej formy skupinovej identity prevzali Baldwin, Cooley, Mead a Goffman.

Teoretici davu alebo sociálnej mysle tvrdia, že jednotlivci myslia, cítia a konajú rozdielne, keď sú vo fyzickej prítomnosti iných jedincov, ako keď sú od iných jedincov izolovaní. Podľa teoretikov kolektívnej mysle ako Le Bon spočíva mechanizmus vplyvu skupiny na hypnóze, imitácii a preberaní vzorov. Na druhej strane podľa teoretikov referenčných skupín sociálno-psychologické stavy sú odlišné od individuálnych psychologických stavov, ale nie sú od nich oddelené. Sociálny život v každom konkrétnom prípade spočíva v mysli jednotlivca vnútri sociálnej skupiny. Historicky, z pohľadu filozofie referenčných skupín, koncepcia jednotlivca ako sociálne ukotvenej bytosti, je vo filozofii Vica a v idealistickej filozofii Hegela, Greena a Roycea.

Greenwood sa pýta, prečo americká psychológia opustila pôvodný prístup k sociálnej skupine. Ako odpoveď ponúka dve príčiny:
– Tento prístup sa začal spájať s teóriami davu o emergentných charakteristikách nad-individuálnych skupinových myslí. Táto predstava sa priečila empiricky motivovaným vedcom, experimentalistom aj individualistickej sociálnej psychológii.
– Bolo to v protiklade s princípmi autonómie a racionality – morálneho a politického individualizmu, ktorý bol v americkej psychológii najrozšírenejší.

Je pozoruhodné, že približne v tom istom čase sa individualizmus ponímal najextrémnejším možným spôsobom, ľubovoľný druh skupinového života alebo kolektívneho správania sa považoval ako keby:
– bol úplne oddelený od jednotlivca, a zároveň
– obsahoval len negatívne tendencie, napríklad nezodpovednosť, iracionalitu, násilie a zvieracie pudové nutkanie za rozkošami.
Existovala tendencia niektorých amerických sociálnych psychológov nasledovať vedcov ako Le Bon a Tarde a dávať znamienko rovnosti medzi sociálnym správaním a iracionalitou a emocionálnym správaním davov. Le Bon aj Tarde úplne prehliadali a potláčali prípady altruistického správania kolektívov, ktoré popísali teoretici davov.

Medzi prvou a druhou svetovou vojnou Floyd Allport a jeho empirický behaviorizmus zdôvodňovali, že v sociálnom svete neexistuje nič také, čo by nebolo najskôr v mysliach a konaní jednotlivcov. Allport trval na tom, že sociálne fenomény je možné vysvetliť len v rámci psychologických javov v jednotlivcoch (na rozdiel od Durkheima). Popri Allportovi aj iní behavioristi namietali, že keď sa ľudia zhromaždia a vytvárajú sociálny priestor, bez ohľadu na výsledok, ten sa nedostane mimo rámca výslednice vôle jednotlivcov. Davy nemajú nervový systém ani schopnosť introspekcie.

V nasledujúcej tabuľke sú zhrnuté rozdiely medzi tromi spomenutými prístupmi k sociálnej psychológii s dôrazom na rozdiely v chápaní povahy vzťahu medzi jednotlivcom a spoločenstvom.

Filozofi konvenčnej sociológie na konci 19. storočia nepovažovali davy za samostatný alebo nový jav. Skôr ich považovali za prechodné zoskupenia mimo rámca sociálnych inštitúcií, ktoré spôsobovali dočasný chaos medzi sociálnymi triedami. Prví sa davmi zaoberali Émile Durkheim a Marx, tí zdôrazňovali príčinu alebo triedny záujem, čím vysvetľovali, prečo sa ľudia zhromažďujú v davoch. Liberálni politici videli v masách prechodný sprievodný jav, ktorý vymizne s rozvojom vzdelania, technológie a so spravodlivejším prerozdeľovaním bohatstva, čím sa vyrovnajú rozdiely. Davy sa stále stotožňovali s celkovou populáciou a nepovažovali sa za „tlupy“. Liberáli nepovažovali takéto zoskupenia ľudí za viac ako súbor jednotlivcov.

Bolo jedno, či išlo o konzervatívcov alebo liberálov, mainstreamoví filozofi sociológie boli sociálnymi darwinistami a liberálnu spoločnosť si predstavovali ako zloženú z jedincov, ktorí sa starajú sami o seba. Psychológovia „davov“ tvrdili, že darwinistická evolúcia dokázala, že pokrok je pomalý proces a akákoľvek náhla zmena spôsobená sociálnymi otrasmi alebo ozbrojeným násilím je skokom späť. Davy sa považovali za nerozlíšenú hmotu, v zmysle Herberta Spencera. Psychológovia davu však na davy hľadeli s oveľa väčším podozrením.

Psychológovia davu jednotne odmietali sociologické teórie podobné Durkheimovej a Marxovej, lebo si všimli absenciu emócií a neuvedomelej motivácie ľudí. Ak sa nemôžete opierať o zámery ľudí, tak to, čo ich skutočne motivovalo, je pod úrovňou ich vedomia? Psychológia davov sa zaujímala o správanie davu, správanie jeho vodcov a o vzťah medzi nimi. Davy sa stali trvalým javom a čím skôr im budeme rozumieť, tým lepšie. Psychológovia davu ho chápali zároveň ako viac aj ako menej než súčet jeho jednotlivcov. Až do 60-tych rokov sociálni psychológovia prijímali pravicovú teóriu davu, hoci tá sa neopierala o žiadny empirický výskum. (Social Psychology – Sociálna psychológia, Delamater, Myers, Collett; David Miller Introduction to Collective Behavior and Collective Action) – Úvod do kolektívneho správania a kolektívnej akcie. Viac o psychológoch davu nájdete v mojich iných článkoch. Ruling Class Fears of the Day of Reckoning: (Obavy vládnucej triedy pred dňom precitnutia:) Historical Causes for the Biases Against Crowds (Historické príčiny nesprávneho chápania davov)

Až do 60-tych rokov sociálni psychológovia pokračovali v skúmaní davov v nelichotivej atmosfére, ktorú zaviedli Taine, Sighele a Le Bon. Pokračovali vo výskume masovej verejnej mienky, v rozsahu, do ktorého ich pustila ich schopnosť tolerovať kolektívne javy. Ale začiatkom 60-tych rokov Carl Couch začal svojim študentom prezentovať práce Georgea Rudé o Francúzskej revolúcii, ktoré vykresľovali davy v priaznivejšom svetle. Davy tvorili pracujúci, nie kriminálnici, a správanie pracujúcich bolo niekde medzi na škále od odporného po hrdinské.

V roku 1968 začal Clark McPhail vodiť svojich študentov do situácií, v ktorých sa tvorili davy, a jeho pričinením boli v strede účastníckeho výskumu. Neskôr, v roku 1997, zostavil tím viac ako 60 skúsených pozorovateľov na veľmi veľké celoamerické zhromaždenie „Stand in the Gap“ kresťanského hnutia Promise Keepers, ktoré sa konalo vo Washingtone. Sledovali dianie na politických, športových aj cirkevných sprievodných akciách a pozorovania zaznamenávali na papier, film, či videopásku. Niečo podobného predchádzajúci teoretici davu nikdy neurobili. Výsledky spochybňovali všetkých sedem mýtov, ktoré som popísal vo svojom predošlom článku (pozn. prekl.: nie je preložený do slovenčiny a nevyšiel na Belobog.sk). Týmito mýtami sú:
– iracionalita,
– emocionálnosť,
– sugestivita – správanie bez rozmyslu,
– deštruktívnosť,
– spontánnosť,
– anonymita,
– jednomyseľnosť zámerov.
McPhail sa pokúsil zdôrazniť zistené rozdiely aj tým, že sa dištancoval od slova „davy“ a kolektívne javy nazýval „zhromaždeniami“.

McPhail zhromaždenia klasifikoval podľa ich behaviorálneho spektra. Najčastejšie a skoro všade sa vyskytujú všedné zoskupenia s jednoduchým správaním – kupujúci v nákupných centrách, ľudia čakajúci na hromadnú dopravu, v zábavných parkoch, zhromaždenia pri otváraní objektov a diváci pri požiaroch a zatknutiach. Menej časté sú zhromaždenia pri demonštráciách – politické demonštrácie, na športových podujatiach a bohoslužbách… Ešte menej časté sú …zhromaždenia pri štátnych ceremóniách, napríklad inauguráciách, kráľovských svadbách a štátnych pohreboch. (Intro to Collective Behavior – Úvod do kolektívneho správania, 43) 

Medzitým teoretici, ktorí študovali sociálne hnutia poukázali na to, že doposiaľ všetky teórie kolektívnych javov videli v aktivitách davov buď činy samostatných jedincov, alebo reakcie na vonkajšie okolnosti. Podľa akademikov ako Charles Tilley, William Gamson, McAdam a Lipsky, ľudia, ktorí sa považujú za súčasť sociálnych hnutí, prichádzajú do davu s určitým plánom. Každá veľká demonštrácia proti vojne si na strane organizátorov vyžaduje mesiace plánovania. Druhá vec je, že účasť v dave a davová akcia nie sú účelom samy pre seba. Je to prostriedok, ako zhromaždiť ďalších ľudí a rozšíriť hnutie aj dávno potom, ako sa dav rozíde. Kvôli tomu výskumníci hnutí začali meniť názvy predmetu svojich štúdií z „kolektívneho správania“ (ktoré znie pasívne) na „kolektívnu akciu“.

V rámci skúmania sociálnych hnutí existovali dve tendencie. Teória „politického procesu“ sa sústreďuje na to, ako sa nespokojnosť ľudí kryštalizuje do politických ideí. Čo je charakteristické v niektorých negatívnych udalostiach, čo ľudia nie sú ochotní znášať a rozhodnú sa aktívne brániť? Inými slovami, aké udalosti s najväčšou pravdepodobnosťou vedú ľudí ku vzbure?

Teória „mobilizácie zdrojov“ sa pokúša odpovedať na otázku, ako môžu hnutia uspieť prostredníctvom siete organizácií zapojených do hnutia. Aké druhy materiálnych zdrojov sú nevyhnutné a postačujúce na úspech?

Existuje zhruba šesť teórií o psychológii davu – dve konzervatívne, dve liberálne a dve radikálne. Na naše účely však postačí porovnanie medzi konzervatívnymi a radikálnymi teóriami. Teórie kolektívneho správania sú konzervatívne, lebo sa sústreďujú na reakciu davu na udalosti – a tá je často spontánna. Teórie kolektívnej akcie zdôrazňujú, že davy konajú tak, aby iniciovali aktivity a medzi takéto aktivity patrí aj plánovanie.

Druhým veľkým rozdielom medzi týmito teóriami je ten, že konzervatívne teórie kolektívneho správania si myslia, že existuje akýsi veľký kvalitatívny rozdiel medzi tým, ako ľudia konajú v dave a akí sú v každodennom živote. Predstavujú si, že davy vyvolávajú v ľuďoch ich úpadkovú stranu. Potvrdzovali by, že William Golding mal pravdu vo svojej knihe Lord of the Flies (Pán múch) a hovorili by, že presne toto sa deje v davoch. Podľa teoretikov kolektívnej akcie nie je žiadny kvalitatívny rozdiel medzi tým, ako ľudia konajú v davoch a akí sú v každodennom živote. Akékoľvek zvrhlosti v ľudskom správaní sa rovnako často stávajú v každodennom živote.

Konzervatívne teórie správania davu predpokladajú, že individualita ľudí sa v davoch rozplynie a dav sa ľahko stane homogénnym, lebo ľudia sa s ním ľahko emocionálne stotožňujú. Dôvodom je, že davy vyžarujú niečo hypnotického, čo sa medzi ľuďmi šíri ako nákaza. Teórie kolektívnej akcie naproti tomu tvrdia, že individualita, s ktorou sa ľudia stávajú súčasťou davu, pretrváva aj počas udalostí, ktoré v davoch prebiehajú.  Ľudia sa nezhodnú na tom, čo by sa malo urobiť, a davy môžu ostať nejednotné. Zjednotiť dav, si vyžaduje od vodcov určitú skúsenosť a mnoho úsilia.

Teórie kolektívneho správania sú ako doma pri výskume más. Masy sú ľudia, ktorí nemusia byť nutne sústredení na jednom mieste, ale ktorí konajú v tom istom čase. Príkladmi sú extravagantné výstrelky, klebety, mestské legendy, móda, masové šialenstvo a hystéria. Najznámejším prípadom masovej hystérie bolo rozhlasové vysielanie Orsona Wellsa s fiktívnou reportážou o pristátí Marťanov.

Masové správanie nemotivuje v ľuďoch tie najlepšie stránky. Ukázalo sa, že ľudia sú malicherní, povrchní, zvedaví a ľahko sa dajú vyburcovať. Teoretici kolektívnej akcie sa však snažia študovať davy v oveľa závažnejších okolnostiach ako súčasť hnutí. Hnutia sú akcie, ktoré sa môžu diať v jednom čase a na jednom mieste, ale aj v rôznom čase na rôznych miestach. Hnutia sa môžu šíriť naprieč kultúrami a historicky. Protesty, štrajky, pracovné výluky a bojkoty môžu zahrňovať aj davy ale ich aj presahovať.

Teoretici kolektívneho správania aj teoretici kolektívnej akcie študujú davy pri športe, prírodných katastrofách a nepokojoch, ale prichádzajú k rozdielnym záverom. Teoretici kolektívneho správania sa zrejme viac sústreďujú na chuligánov pri športových podujatiach a na násilnosti medzi fanúšikmi alebo ako výsledok frustrácie z výsledku zápasu. Keď sa jedná o prírodné katastrofy, konzervatívni kolektívni behavioristi sa sústreďujú na rabovanie obchodov a sexuálne násilie či okrádanie obetí katastrof. Pri nepokojoch sa konzervatívci spravidla sústredia na škody na majetku, chaos revolučných situácií a všeobecný neporiadok. Tohto spôsobu myslenia o týchto veciach sa dopúšťa teória masovej hystérie, ktorá sa viac opiera na triedny strach z nižších tried, než vykonaný objektívny výskum.

Teórie kolektívnej akcie popisujú v priaznivejšom svetle davy pri športových akciách, prírodných katastrofách a nepokojoch, a svoje závery môžu oprieť aj o vlastný výskum. Teoretici kolektívnej akcie obdivujú mieru spontánneho poriadku, ktorý sa prejavuje pri veľkých futbalových zápasoch, kedy tisíce ľudí prídu hromadnou dopravou na štadión, sledujú zápas a zase sa v poriadku rozídu domov, bez najmenšej nutnosti zásahu polície.

Pri prírodných katastrofách sa výskumom jasne preukázalo, že katastrofy vynášajú na povrch pro-sociálnu, altruistickú, stránku ľudskej povahy oveľa častejšie ako sebectvo. Napokon, teória kolektívnej akcie má dva výskumom potvrdené poznatky, ktoré sú v príkrom rozpore s konzervatívnymi teóriami davu. Prvým je zistenie, že najčastejším provokatérom násilia pri nepokojoch je– polícia. Oveľa častejšie, než neprítomnosť polície, sa napätie v situácii zvyšuje snahou polície o udržanie poriadku silou. Zriedkavejšie to vedie k upokojeniu. Druhý poznatok z výskumu ukazuje, že nepokoje majú výsledky. Hoci sa ľuďom v USA nekonečne opakuje, aby napísali svojmu kongresmanovi (pozn. prekl.: u nás petičné právo), až po nepokojoch si orgány nejako nájdu čas a prostriedky na nápravu.
(Pozn. prekl.: Autor ako príklad uvádza černošské nepokoje v Los Angeles v 60-tych rokoch, no dobrým príkladom je aj výmena Pellegriniho za Fica počas kuciakiády.)

Teoretici kolektívneho správania si kvôli svojim negatívnym predsudkom voči davom prirodzene myslia, že davy priťahujú len nepolepšiteľných výtržníkov. Podľa ich názoru sú títo ľudia emocionálne nestabilní alebo dokonca kriminálnici. Žiadny člen strednej alebo vyššej strednej triedy s dostatočnou sebaúctou nevydrží v dave dlho. Teoretici kolektívnej akcie zas poukazujú na to, že nie je žiadna typická skupina jednotlivcov, ktorú by priťahovali davy. Je pravda, že ľudia zo strednej a vyššej strednej triedy sa ľahšie vytratia z davu jednoducho preto, že cestujú autom. Pomocou áut a peňazí sa môžu vyhnúť cestovaniu autobusmi a vlakmi. Rozdiely medzi triedami sú však oveľa menšie, než nám ich teoretici kolektívneho správania vykresľujú. Pokiaľ ide o prírodné katastrofy, chudobnejší ľudia sa často ocitnú v pasci nevhodne postavených domov alebo budov, ale ľudia z vyššej strednej triedy sú tiež obeťami záplav, požiarov, tornád a zemetrasení.

Konzervatívni teoretici kolektívneho správania si predstavujú, že davy vyťahujú z ľudí na povrch to najhoršie, len sebeckú, krutú a násilnícku stranu. Teoretici kolektívnej akcie tvrdia, že davy majú tendenciu motivovať extrémnejšie správanie z obidvoch strán, lepšej aj horšej. Skupiny a jednotlivci zvyčajne prejavujú hlavne priemernosť. V davových situáciách môžu byť ľudia extrémnejší: sebeckí a násilnícki na jednej strane alebo altruistickí a hrdinskí na druhej.

V protiklade k teoretikom kolektívneho správania, podľa ktorých sa všetky normy vyparia, keď sa jedinec nenachádza v skupine, ale v dave, umiernenejšie, liberálne teórie davov, napríklad teórie vznikania noriem, namietajú, že skupinové normy spontánne vznikajú pod tlakom situácie. Teoretici kolektívnej akcie namietajú, že v prípade sociálnych hnutí určujú a tvoria normy vodcovia a tie potom presadzujú organizátori, ktorí sú zvnútra protestného hnutia. Vodcovia hnutia si asi neželajú, aby účastníci rozbíjali vitríny na bankách ani aby hádzali kamene. A v skutočnosti, ak sa niečo také stane, týchto ľudí označujú za agentov polície a provokatérov.

Teoretici kolektívneho správania si predstavujú, že k davom sa pridávajú len jedinci, ktorí sú vykorenení, lebo im chýba styk s komunitou. Teoretici kolektívnej akcie naopak hovoria, že väčšina ľudí vchádza do davov s priateľmi, rodinami, niekedy so susedmi. Nie sú to ľudia, ktorí zúfalo hľadajú nejakú komunitu. Už do nejakej komunity patria a nemajú problém ju rozšíriť.

Liberálny teoretik davu Herbert Blumer prišiel s názorom, že davy svoje správanie neriadia. Jeho teória cirkulárnej reakcie tvrdí, že emócie sa nejakým spôsobom posilňujú navzájom a vytvára sa niečo ako efekt snehovej gule. Teoretik sociálnej interakcie Clark McPhail poukázal na výsledky svojho výskumu, že davy skutočne riadia svoje správanie a interpretujú, čo sa deje, odovzdávajú si správy o situácii a priebežne menia svoj smer aj aktivitu.

Teoretici kolektívneho správania tvrdia: „Nie!“ Podľa nich davy ich veľkosť, anonymita a absencia kontinuity núti konať iracionálnejšie pod vplyvom hluku a emocionálnej eufórie. Tomu protirečia teoretici kolektívnej akcie. Davy sú schopné konať rovnako racionálne ako jednotlivci. Asi najlepším príkladom, ktorý potvrdzuje tento názor, je usporiadaný pohyb ohľaduplných ľudí, ktorí v čase špičky okolo 17:00 kráčajú na stanice MHD v zástupe iných ľudí a vzájomne si sotva prekážajú. Iným príkladom je to, ako pri veľkých koncertoch hudobných skupín sa ľudia väčšinou v poriadku zhromaždia aj rozídu a polícia pri tom ani nemusí byť. Chaotické chovanie davu je výnimkou z tohto pravidla. Noviny si vždy viac všímali extrémne chovanie davu, v duchu svojho hesla „if it bleeds it leads“, čo znamená „krv priťahuje“. Kto kedy čítal v novinách titulok: „Všetkých 42 000 divákov sa zo zápasu na národnom štadióne dostalo domov v poriadku a bez zranení“?

Vráťme sa k trom spôsobom chápania vzťahu medzi spoločnosťou a jednotlivcom. Davy z perspektívy kolektívneho správania sú také, ako keby mali super-myseľ. Je to kvôli tomu, že sa davy považujú za iracionálne, v ktorých sa ľahko prebúdzajú aj šíria emócie (ako nákaza). Davy pozostávajú z podozrievavých čudákov a ľahko sa homogenizujú cez pôsobenie hypnózy, imitácie a regresie.

Z pohľadu kolektívnej akcie davy zodpovedajú referenčným skupinám. Prečo? Lebo ľudia v davoch sú z referenčných profesionálnych skupín, náboženských skupín a spomedzi susedov v tej istej oblasti. Títo ľudia do davu prinášajú tie isté hodnoty, ktoré sú spoločné v ich referenčnej skupine. Prinášajú teda so sebou spoločnú históriu a hodnoty, ktorých nie je také jednoduché sa zbaviť. Stále ich majú so sebou, aj keď oslavujú víťazstvo v športovom zápase, alebo keď si užívajú zážitok na hudobnom koncerte. Normy, ktoré zdieľajú, aj roly, v ktorých sa pohybujú, sa v núdzových situáciách, akými sú prírodné katastrofy, dostávajú do popredia.

Najkonzervatívnejšie teórie kolektívneho správania sú teórie masovej hystérie, ktoré presadzoval Orrin Klapp. Teórie masovej hystérie sú tiež ovplyvnené pravicovými teoretikmi davu ako sú Taine, Sighele a Le Bon. Umiernené sú teórie od Gabriela Tardeho, Herberta Blumera a Davida Parka. Medzi liberálne teórie patria teória pridanej hodnoty od Smelsera a teória vzniku noriem od Turnera a Killiana. Celú stavbu konzervatívnych aj umiernených teórií davu však odvial McPhail svojou obranou davov na základe sociálnych interakcií. Ukázal, že davy vedia byť orientované na účel, sústredené, kreatívne a väčšinou sú nenásilné. Medzi radikálne teórie davu patrí teória mobilizácie zdrojov od J.D. McCarthyho a Mayera N. Zalda. Teórie politického procesu od McAdama, Gamsona a Lipskyho sa sústreďujú na sociálne hnutia.

Výskum davov sa neorientuje len na prítomnosť. Výskumu minulosti otvoril dvere Georg Rule svojim skúmaním archívnych dokumentov o davoch počas Francúzskej revolúcie. Charles Tilly urobil to isté pri skúmaní 500 rokov revolúcií v Európe. Vynikajúcu prácu vykonal Gamson ohľadom sociálnych protestov, čo pri nich funguje a čo nefunguje. Za zmienku stoja aj pozorovania z náboženských kultov (John Lofland), kultov UFO a iných súčasných hnutí.

Teórie kolektívneho správania však, žiaľ, nemajú porovnateľné metódy výskumu. Zväčša spočívajú na konzervatívnych obavách vládnucej triedy z davov, ktoré sa prejavujú v kreslených vtipoch v časopisoch, reportážach o policajných zásahoch a svedectvách očitých svedkov, ktoré sú notoricky nespoľahlivé. Na porovnanie týchto dvoch prístupov uvádzam nižšie prehľadnú tabuľku.

Tento článok som začal položením otázky, ako chápať vzťah medzi jednotlivcom a spoločenstvom. Jednou možnosťou je predstava spoločenstva ako skupinovej mysle, ktorá sa nad spoločenstvom rozprestiera. Druhou možnosťou je chápať spoločenstvo ako akýsi agregát, ktorý nie je viac ako súčet všetkých svojich častí. Za najpodloženejší považujem prístup, ktorý chápe spoločenstvo ako referenčné skupiny. V druhej časti článku som porovnal teórie davu založené na super-mysli (teórie kolektívneho správania) s teóriami davu ako referenčnou skupinou (kolektívna akcia). Davy ako zhromaždenia ľudí sú ako referenčné skupiny aplikované na makro-sociálnu psychológiu.