Ilustračný obrázok: Dafnis a Chloé – Louise Marie-Jeanne Hersent-Mauduit Wikipedia
Kapitola tridsiata štvrtá,
v ktorej vyjde najavo
Dafnidov pôvod.
Šidlo sa v mechu neutají:
Eudromos počul doslova,
O čom tí dvaja trkotali.
Po chlapsky chlap sa zachová.
Dafnida drží za priateľa:
S Gnatonom chlapec zahynie!
Pošliapaná a zneuctená
nesmie byť Láska! Nikdy nie!
Eudromos trieli, čo má sily,
Dafnida nájde na paši:
-Chmúre mám zvesti, priateľ milý –
Gnatovi, tuším, haraší!
Pobežme ale za Lamónom –
On ti je otec, ty mu syn.
Pohráme včuľ sa s teplým ohňom.
Dva razy nech to netrúsim.
Hovorí Eudrom, čo sa deje,
Pletú sa aké osídla.
Trasie sa Dafnis… Veru, zle je..!
Zmizne, a viac ho nezvidia…
Utečú s Chloé! ujdú spolu!
Alebo sám sa odpraví…
Nosí mu Osud samú smolu,
Na Gnata nie je zvedavý!
Myrtala čuje výlev srdca,
Vybehne z domu: -Čo sa to..?!
-Život sa pre nás, žena, rúca…
Alebo končí… To sa to…
Koniec je mojim capom, kozám,
koniec je mojej záhrade.
Nebude vína z môjho hrozna,
Dafnida Gnat ak ukradne.
Nastáva chvíľa rozhodnutí:
-Tajomstvo nech sa odhalí!
Starecký rozum sa mi múti…
Radšej byť býkom v maštali,
ako to všetko dusiť v sebe.
Prestanem mlčať ako hrob!
Rozdúcham uhlík na pahrebe:
Alebo hop – alebo trop!
Pri nymfách sľúbim, pri Pánovi
rozpoviem, všetko ukážem…
Dafnida Gnaton neuloví..! –
Naberá Lamón guráže. –
Vyberiem hneď sa za Sofanom.
Nálezy daj mi, Myrtala!
Skropím mu ruky slzou slanou.
Pôjdeme, stará, obaja!
………………………………………
V tej chvíli Astip otca zočí.
Nudí sa, sedí starý pán.
Riedeným vínom nudu močí:
-Čože si, synku, zavítal?
-Prosiť som prišiel o pastiera –
Padol mi Dafnis do oka.
S kozami dosť sa ponevieral.
Mal by som svojho otroka.
Krajší je ako iní v dome.
Pri mne sa veľmi nenadrie.
Do mesta si ho sebou pojmem.
Šípim v ňom čosi záhadné.
Spoľahnúť dá sa na Gnatona –
Poučí ho aj ukáže –
obliecť ma, vyzliecť, priahať koňa,
nejaké vhodné masáže…
Chlapcovi vštepí zvyky miestne,
naučí pánske móresy,
pískavať bude kozie piesne,
rojčivú dušu poteší.
Daj mi ho, otče, sprav mi kvôli,
príde nech ku nám na skusy…
Gnatona po ňom srdce bolí…-
(Nemusí, ale utrúsi…)
-Keď je tak, synu, dobre teda –
Rúči je šuhaj, máš ho mať…
Nestihne kozy hádam bieda.
S Lamónom len sa vyrovnať…
Iných dvoch dám mu za jedného –
Pasú nech stádo pastieri.
Pásaval Dafnis kozy s nehou…
………………………………………….
Ľaľa ho, kto sa teperí..!
Starý pán, pri ňom Klearista,
Prísluha tiež je pokope.
Vyčkáva čeľaď, čo sa chystá…
Predstúpi Lamón, neklope…
-Čože sa, dobrý Lamón, činí?
Aký ťa vietor prinosí?
-Nie sú to, pane, ledačiny.
Skôr by to boli ponosy…
Venuj mi, prosím, chvíľu, pane…
Dosvedčia nymfy, pri nich Pán…
Čo má sa stať, to nech sa stane,
krivého slovka nepridám,
krivého slova neuberiem…
Všetko je pravda pravdúca.
Neklamal som a klamať neviem,
tobôž nie pravdu prekrúcať.
-Poznám ťa, Lamón, čujme teda,
dopredu už ti veríme.
Privádza, vrav, ťa aká bieda
A kto je biede na vine?
-Nie je mi Dafnis vlastným synom.
Skrýval som, zaraz odhalím…
Mojou či a či ženy vinou –
Manželky mojej Myrtaly,
potomka Boh nám nedožičil.
Roky sme žili bez detí.
Popásam kozy v medzikríčí –
Ľapota ku mne doletí…
Všetečnosť ľudská zmocní sa ma,
po hlásku idem zvedavý…
Ľudkovia dobrí! – Kozia mama
nad dietkom, sa mi vyjaví!
Napája mliečkom drobné škvŕňa,
hreje ho telom o telo –
Materskou láskou pozahŕňa….
Na mňa sa dietko pozrelo…
Najdúša beriem do náručia,
pritúlim si ho v záhrení.
Iní sa s deťmi ľahko lúčia,
a nám sa Osud odmenil.
Za svoje vždy sme dieťa mali –
Boží dar vždy sme ľúbili,
aj od úst sme si odtŕhali…
Vyrástol šuhaj spanilý,,,
Dožila koza, matka čoby,
naplnil sa jej kozí čas.
Vykopal sám jej Dafnis hrobík
pod plotom, nechal kvety rásť…
Nevedno, kým bol opustený.
Pre nás je Dafnis viac než syn.
Človek čo mienil, Pánboh zmenil –
Na starosť by nás opatril…
Hádam mal rodič detí veľa,
alebo sám žil v chudobe.
Nevieme, kto je, čo si želal…
Nežičí nik mu nedobre.
Oblažil syn náš život chabý –
Svetla lúč v našom osude
roztápal v srdciach ľudí ľady…
Odrazu s nami nebude…
Pekný je Astip, múdry, smelý…
Pekného má mať otroka.
My sme sa ale dozvedeli,
Dafnis že padol do oka,
Zaľúbil že sa Gnatonovi –
Má mu byť v meste – za ženu!
Nedovoľ, pane, pri Diovi..!
Do hrobu starcov doženú…
Nebude Dafnis z rodu sluhov –
Krajšie má telo, krajšiu tvár…
Do vyšších isto siaha kruhov –
Vecí pár s ním som podobral –
Siaha si Lamón do chitóna,
Obradné gesto vykoná:
-Z purpuru deka, zlatá spona,
nožová rúčka zo slona…
Môže byť hračkou v rukách Božích,
ale nie v rukách Gnatona!
Zvrátenosť duchu neosoží,
niečo si chlapec vykoná..!
Dovravel Lamón, roní slzy…
Trafená húska zgagotá:
-Zbičovať dám ťa, hlupák drzý!
Dovolí čo si holota…
Oborí pán sa na Gnatona:
-Papuľu zatvor, nešťastný!
Chlebáreň vždy ti vínom vonia!
Treba čo, sám si vyjasním!
Vskutku je príbeh dojímavý.
Len či to všetko naozaj..?
Klamstvo či si mi nevyjavil..?
Kdeže je Dafnis? -Pri kozách!
-Radi si ľudia vymýšľajú…
Rád by si chlapca pre seba…
-Silnejší stále pravdu majú,
mne ale klamať netreba!
Klial som sa Bohmi našej viery,
nevezmem hriech si na hlavu…
Do hrobu som už starec zrelý,
zhrbenú nosím postavu…
Nepravdu ak som, pane, vravel,
zasiahne nech ma Boží trest!
Nemám nech oči svoje zdravé,
až po hrob karu budem niesť!
„Načo by vlastne Lamón klamal?“ –
zamysllí pán sa z rozmaru. –
„Pastierov dvoch mu súcich dávam,
chalúpku novú za starú…
Prostý má mozog, čistú myseľ –
Hodný je príbeh poeta.
Naisto sám ho nevymyslel.
Nálezy snáď to osvietia…
Čudné mi bolo aj tak stále –
Mladý je chasník, otec kmeť,
po matke nemá črty tváre,
podoby žiadnej u nich niet.“
Podá sa Sofan ku trapeze:
„Čo to tam Lamón položil..?“
Najdúcha veci že si prezrie.
Slonovom siahne po noži…
Zrak sa mu zahmlí, sotva vníma…
Purpur aj spona zo zlata…
-Toto sú veci nášho syna!!!
Dotkne sa, bozká, ohmatá…
Vladyka Zeus! Naša vina!
Odriekli sme sa dieťaťa…
Mala nás slúžka zbaviť syna…
Našla ho koza rohatá…
Vrúti sa na krik Klearista.
Dotkne sa stola, tratí reč…
-Čože to Osud na nás schystal?
Dali sme dieťa dávno preč…
Všemocné Moiry Sudbu priadu,
Na chrbát pletie Osud bič…
Sofrosinu sme, slúžku mladú,
poslali s košom na vinič…
Nedotkli sa ho šelmy ľúte,
nedal mu Zeus zakapať.
Zviedol zas Hermés naše púte…
Dorástol syn už na chlapa…
………………………………………..
trapeza – stôl
Moiry – sudičky
Hermés – polyfunkčný Boh, tu ako sprievodca na cestách Osudu (v Ríme Merkúr)
D r a g o /podľa Longa/
jeseň 2013 – zima 2014