Ilustračný obrázok: Dafnis a Chloé – Louise Marie-Jeanne Hersent-Mauduit Wikipedia
Kapitola tretia, v ktorej ľudia nastražia jamu na vlka a… Dafnis do nej padne. Prvýkrát si Chloé všimne Dafnidovo nahé telo. Túlavá zver sa po okolí – Vlčica ľúta, vĺčat pár. Ulúpiť kde by čo by snorí. Berú ju ľudia na paškál. Pre kmína lapák v poli stroja – Hlbokú jamu zopár siah, Tenučké prútie, hlinu zhora. Natrúsia trávu, lístie, mach… Ulapí snáď sa do osídla Vĺčeniec drobných sivá mať. Do jamy by sa keby skydla, Prestane nocou zavýjať. Prestane drhnúť ovce, kozy, Zbavia sa obáv pastieri. Stáda im viacej neohrozí, Tesáky ostré docerí. ………………………………….. K súboju dôjde na pastvine – Tlčú sa capy o kozy. Spamätať kým sa Dafnis stihne, Bieleho hnedý ohrozí. Rivali búšia hlava – hlava, Na zadné sa a – do soka! Jeden aj druhý odoláva, Drsná srsť krvou namoká. Súperi rvú sa, čo je sily, To na dvoch sú, to na štyroch. Do zeme nohy zaklínili. Neznesie nápor capí roh. Hlúpemu hlúpy neustúpi, Nevzhľadný cap je bezrohý. Zakrepčí víťaz cupi-lupi… Vyskočí Dafnis na nohy – Hnedý má uňho na rováši. Zaraz mu rebrá preráta. Rúti sa za ním, len sa práši, S čugaňou hneď ho zosvatá. Nečaká hnedák, kým sa stane… Na plecia nohy – trieli preč! Nerád by schytal od čugane – S Dafnidom nie je žiadna reč! Netuší kozlík, čo sa stalo, Skopŕcne keď sa do diery. Bodaj by vlkov porantalo! Naňho sa Dafnis steperí. Víťaz má nohy dochrámané – Dopadol chlapec namäkko. Na capí chrbát hneď si stane, Jamy kraj je však ďaleko. Márne sa z pasce navon ťahá, Nadáva, hromží na zviera… Do kraja chýba viac než siaha, Chabá je z capa podpera. Zamečí bôľom kozia stvora. Nie vždy je víťaz na koni. Môže prísť pomoc iba zhora. Zúfalý slzu vyroní, Chveje sa plný beznádeje, Začína strach mať o stádo. Videla Chloé, čo sa deje, Ako cap s chlapcom dopadol. Pribehne k pasci, nadol pozrie: -Žije! Buď chvála Pánovi! Je to skôr smiešne ako hrozné… Dorkona dievča osloví – Pastiera býkov, strážcu čriedy. Pasú sa junce opodiaľ. -Človeku treba pomôcť z biedy! Nedlho Dorkos otáľal Ženú sa zaraz k vlčej jame, Šacuje pasák pomery: -Palicu mám, no tá sa zláme… Zabodne pohľad do diery: -Bodol by povraz, kus špagátu… – Dievčinu pozrie na bosú. Na svoju siahne Chloé šmatu – Odpáše šnúru z peplosu. Topiaci sa aj slamky chytá. Rúčkuje Dafnis na vôľu. Vytiahnu capa za kopytá, Zabľačí zviera od bôľu. Ďakuje Dafnis za spasenie – Odmena čaká Dorkona. Bezrohú stvoru hneď si berie, Obetu nymfám vykoná. Keby sa doma dačo zmlelo, Povedia: -Vlci zožrali… Opáča Chloé Dafna telo, Pri páde či sa nezranil… Nebadať rany, krvi ani, Ufúľal len sa od hliny. Ľútivým očkom dievča gáni: -Umyť sa môžeš v jaskyni… Líhajú stáda pokraj paše, Pod stromy lezú v páľave. Chlapcovi Chloé chitón skáše, Pofúka miesta modravé… Pobežia spolu za nymfami. Pramienok zurčí v jaskyni. -Podrž mi, prosím, tieto krámy, v jazierku kým sa odšpiním. – Podáva Dafnis odev Chloé. Ponorí sám sa do vody, Odhaliac nymfám telo holé. Na devu triaška prichodí. V dušičke jej sa pohne čosi, Mätie ju pocit neznámy. Máča sa Dafnis nahý, bosý, Spiežovec medzi nohami… Obleje pot ju, rumeň v tvári, Púpence husie na koži. Možno to nymfy svoje čary… Na kameň peplos odloží, Do vody vojde, dlaň na neho… „Krajší je už len Apollón…“ Myje mu deva chrbát s nehou, Srdiečko búši ako zvon… Postava hravá do bronzova… Obzerá telo ukradmo. Pod chitón Dafnis zvonček schová, Jaskyňa nie je divadlo! Nepokoj hniezdi v dievčej duši – Chlapcovom žízni po tele: – Spolu sa kúpať, potom sušiť… Koziu mu kožu podstelie. …………………………………….. peplos – ženský voľný odev, niekdy ho obliekali aj muži Apollón – boh svetla, liečenia, umení, veštenia.., najkrajší medzi Bohmi Grékov. D r a g o /podľa Longa/ jeseň 2013 – zima 2014
