Ilustračný obrázok: Dafnis a Chloé – Louise Marie-Jeanne Hersent-Mauduit Wikipedia
Kapitola dvadsiata prvá,
v ktorej po zime prichádza jar.
Lámu sa ľady, topia snehy, Hélios žiari v zápraží. Príroda zas je plná nehy, Matka – Zem prsia obnaží. Prichodí s jarou nová paša, Váľať sa budú po tráve… Chloé je zo dňa na deň krajšia – Oblí sa telo voňavé. Vyraší tráva plná šťavy, Poženú stáda valasi. Usína Zima od únavy, Odieva Jar sa do krásy. Ovečky bľačia, kozy mečia, V korunách chorál švitorí, Žblnkotá číra voda v riečkach, Eóna nebo zazorí. Dafnis a Chloé pred všetkými Vyženú stáda zaránky. Na bozky hneď im tečú sliny. Plávajú nebom baránky. Dobehnú sprva ku jaskyni – Ovenčia nymfie idoly, Pánovi z chleba odrobiny, Nech sa tu hladom nemorí. Od neho mieria k svojmu dubu, V dobrom i zlom ich prichýli. Veľakrát býval svedkom sľubu, Vídaval, jak sa ľúbili.. Fialky rašia v polotieni, Iskerník v slnku zaiskrí, Biely sa Narcis v kvietok mení, Na vetvách púčky vytryskli. Nadoja prvé mlieko jari: Pánovi, nymfám ulejú, Nech sa im pri nich dobre darí. Zahrajú, pieseň zapejú – Zanôtia príbeh o Ífide, Zmenila jak sa v Ífisa – Pomôže Boh, ak na to príde. Pero si ibis vypísal. Sláviček z lesa odpovedá – Z húšťavy vtáča šveholí… Zahanbiť sa mu Dafnis nedá – Píšťalu do nôt ponorí… Príplodu ovce najahnili, Uvrhli kozy kozliatka – Božiemu oku pohľad milý, Dobrý ich človek pohladká. Pod matky lezú – sajú, moglia, Cicajú mliečko z vemena. Prilipne k vlne oblý bodliak, Na paši hry sa nemenia: Tenučké nôžky v rúšku bielom – Poskočí mláďa, cupitká, Zdoláva skalu mrštné telo, Cez vývrat švihnú kopýtka. Barany berie jarná ruja, Vyhupnú kozly na kozy – Matere len ich ododrúlia – Bahnica buja povozí. V teplom sa lúči Láska budí, Okrieva život v zeleni. Nenechá Erós chladných ľudí – Milovať im sa nelení… Rozohní srdcia, duše spojí, Prastará Láska rozkvitá – Nenechá živé na pokoji… Erós sa nikdy nepýta… Vidí to Dafnis, Chloé badá – Ovca sa, koza, nebráni. Dokonca rada na lep sadá… Tešia sa capy, barany… Po nej on, po ňom ona túži, Lásky tón dušu zalýri. Pristanú ostne kráse ruží. Ovečka stane na štyri, Ovonia baran vpredu, vzadu, Krútia sa jarky okolo… Nenosí chvost len pre parádu. Strihajú ovce naholo… Vídava pastier pri pasení Deň čo deň oné divadlo. „Ovečky takto… Prečo nie my..?“ – Chlapcovi náhle napadlo. Prikrývku na zem rozprestiera – Všuchnú sa pod ňu obaja – Túži sa dotknúť telo tela. S ľúbením len sa otáľa. Nalieha Dafnis, prehovára, Preležia nech tak celý deň… (Ovečka baranovi stála, sťaby tu bola iba preň…) – Spomenie Dafnis onú scénu. „Ako to má byť u ľudí..?“ Bozkáva svoju vyvolenú, Povzdych sa z duše vylúdi… Pritúli k nej sa, ona k nemu… „Ale čo ďalej, pre Dia?!“ Ľúbosť má zrazu horkosť chrenu… Do ruže puk sa rozvíja… -Pomôž mi, Chloé… Ďalej ako..? Už iba krôčik od neba… -Láska je slastný štebot vtákov… -Nemôže byť však bez teba… -Nestačí vari ležať nahým, vinúť sa k sebe, šepkať si..? Ľúbim ťa, Dafnis milý, drahý… Pohlaď ma, ak chceš, za vlasy… -Chloé, nie! Chýba čosi iné, čo sme si ešte nedali… Melieme zrno v jednom mlyne, múka sa ale nevalí… Lejeme víno do nádoby – nedôjde nikdy doplna… Nevieme, čo sa ďalej robí…(?) Kníšeme sa jak na vlnách… -Čo by sme ešte robiť mali..? Nikto nám v ničom nebráni… -Robia čo capy s kozičkami, s ovcami zase barany… Je na tom čosi príjemného – Nebeží samka nikdy preč, priplichtí keď sa samček s nehou… -Vyzerá byť to múdra reč… Čakáme na čo v tejto chvíli? Panenský prsník nedojí. Vezmi ma, Dafnis, drahý, milý… -Ony to robia v postoji… Na nohách samky prijímajú, stojačky ich sa zmocní slasť. Živou sa láskou opájajú, započne v brušku semä rásť… -Sprobujme teda aj my v stoji, zvieme nech, v čom to „Čosi“ je. Obnažím sa ti… Chrbát holý… -Zapustím prsty do šije… -Bolííí! Aúú..! Takto nepôjde to… -Pravda je… Spusť sa na štyri… -Mám vari splynúť s ovčím svetom..?! -To sme si zase užili… -Zalezme naspäť pod kus deky, pritúľme telo o telo. Nechcem ti, Dafnis, robiť prieky – Na štyroch by ma vystrelo… Ovca má veľa tuhej vlny, a ja len jemnú dievčiu pleť. Z modrého neba nezahrmí. Nelíže v Láske sa len med. Počúvne Dafnis svoju milú – Túlia sa, hľadia do neba… napája Láska smädnú žilu, horúca je aj pahreba. Hútajú spolu, ako by to… Po ovčom nie, nie po kozom… Pýta si Láska aké mýto? Peši nie, ani za vozom… Chvejúc sa chýli k nemu Chloé, Strácha sa Dafnis tajomna. Zmierajú srdcia Láskou choré, Po tele ruky zalovia. Koľko len bozkov, Bože, bolo, Milostných koľko objatí… Ľúbi sa všetko naokolo, Dievčinka venček netratí… A tak by chceli… Veľmi chceli… Fileta slová spomenú… A kým sa chlapec neosmelí – Nemôžu dostať odmenu. Ďalej sa Dafnis nenádeje, Horkým sa slzám nebráni… „Hlúpy som…“ – v hlave chlapca zneje, – „Hlúpejší, ako barany..!“ …………………………………………………. Ífis – Ífida – príbeh z mytológie, v ktorom bohyňa Ísis premenila dievčinu na mládenca Narcis – mládenec zaľúbený do obrazu svojej tváre, premenený na rovnomenný kvietok ( Narkissos 1, 2 ) D r a g o /podľa Longa/ jeseň 2013 – zima 2014