Čo s jazvami na našom emočnom tele?

V živote sa stretávame s rôznymi situáciami a udalosťami a niektoré nepríjemné alebo bolestné nám dlho ostávajú v spomienkach a vždy, keď si na ne spomenieme, prežívame negatívne pocity znova. Sú to emočné traumy.
Ako píše môj priateľ psychiater:
„Našťastie väčšina tráum síce poškodí našu”duševnú kož”, ale príde k úplnému”zhojeni”. Rany, ktoré schytáme a zasiahnu hlboko, vytvoria ranu, ktorá sa ťažko hojí, dokonca sa infikuje, sa hojí sa”jazvo”. Tak ako na koži, tak aj na duši. Zatiaľ čo na koži je to fyzické poškodenie kože, tak psychicky sú to situácie, ktoré v momente pôsobenia významne narušili našu duševnú”celistvos”. Spôsobili zneistenie na základnej existenčnej úrovni. Či sa to týkalo samotného života (ohrozenie života a zdravia), vzťahu s dôležitými figúrami (rodičia, partner, deti) alebo nášho ukotvenia v sociálnej štruktúre (škola, práca, napr. posmech, pohana…).“
 
Ja osobne to vnímam ako faktory, ktoré hlboko traumatizujú naše ja, našu dôveru v seba ako individualitu. Ak je človek vystavený obzvlášť krutému, dehumanizujúcemu správaniu, alebo po dlhší čas, tak sa rana aj”infikuj” bezmocnosťou, hnevom. Také kontaminácie sú potom hnisom v rane a zanechávajú doživotné zjazvenia na duši. Jazvy, ktoré môžu brániť normálnemu fungovaniu – rovnako ako na tele. 
 
Podľa odborníka, na rozdiel od tela (aj keď aj tam sa dá chirurgicky), má duša možnosť ranu otvoriť a”dohoji” lepšie. Je to ťažká cesta a človek opätovne je vystavený bolesti, ktorú zažil.
 
Samozrejme, že všetci máme svoje jazvy, všetci ich aj spôsobujeme druhým. Aj nevedome, nechtiac, bez zámeru. Ale aj s plným vedomím. Každý sa so svojimi ranami vyrovnávame najlepšie ako vieme. Záleží na tom odkiaľ ideme, akú silu a hodnotu nám dali do vienka rodičia a detstvo, aké máme vzťahy s ostatnými a aká je celková situácia. Čím lepšie a pevnejšie základy máme, tým väčšia môže byť rana osudu, ktorú zhojíme len malou jazvou. Čím menej sme dostali do vienka, tým viac a hlbšie rana ide, tým ľahšie sa zapáli a vytvorí škaredé obmedzujúce zjazvenie.
 
Riešením nie je vylúčiť zranenia. Cestou je naučiť minimalizovať zranenia a naučiť sa ich hojiť. 

A dodať vieru a silu kráčať aj vtedy, keď niekedy osud”odsekne prs”. Lebo život je o zraneniach, o utrpení. Naša úloha je ich výskyt držať čo najmenší a čo najľahšie aby boli. V našom Inštitúte pre pracovnú rehabilitáciu občanov so ZP niečo o tom vieme. Obrazne povedané je lepšie sa ľahko popáliť na prstíku a naučiť sa ostražitosti pred plameňom, ako sa nechať spáliť.
 
Dnešná generácia mladých trpí aj preto, že rodičia maximalizovali snahu ochrániť ich pred fyzickým zranením a nanešťastie spôsobujú tí istí rodičia výrazné duševné zranenia svojim deťom. Materiálnym prebytkom a duševnou chudobou a často až neláskou. A ako sa deti nenaučili hojiť rany na prstíku, tak sa nenaučili (a ide veľmi ťažko) zhojiť rany na duši. A spoločnosť sa nám rozpadá, už si neliečime svoje rany navzájom. Už si ich solíme jeden druhému. A tak trpíme viac ako je potrebné a nutné.

Veľký omyl súčasnej doby je presvedčenie, že materiálne bohatstvo je dostatočné na spokojnosť ľudskej duše. Nie je.
Nemusieť čeliť existenčnému zániku (hlad, smäd, smrť) je iste zásadná vec. Všetko materiálne nad tieto potreby má zmysel len a len vtedy ak je to spojené s láskou, pozornosťou, záujmom pre druhého.
 
Ako mi napísal psychiater, 100 eur od babky daných bez lásky má menšiu hodnotu ako kompót s objatím.

A toto sme ako rodičia zanedbali. I-phony bez lásky nie sú cennejšie od kamienkov na zemi. Napriek tomu sme ich deťom tvrdošijne nanútili a očakávali, že budú psychicky zdravé a spokojné. Nie, ten kompót od starej mamy je neporovnateľne cennejší. Naše deti potrebujú radšej lacné bonbóny s láskou ako drahé bez záujmu.
Potom aj odolnosť k zjazveniu rastie.
 
Dušan Piršel

Podobný apel by patril aj nášmu systému vzdelávania. Koho vlastne cielene vychováva? Všestranne pripravené a rozvinuté osobnosti? Tie sú skôr produktom výnimočne schopných učiteľov, ale systém na tom nemá záujem. Systém potrebuje len spotrebný materiál na vykonávanie viac aj menej kvalifikovaných prác a automaty na maximalizáciu konzumu.
Školstvo vynakladá veľa prostriedkov na rozvoj „finančnej gramotnosti“, zručnosti v narábaní s peniazmi. Ale zručnosť v narábaní s emóciami sa nikde vo všeobecnom vzdelávaní neučí.