Otec mi dal takéto poučenie:
Keď sa ľudia nechajú obrať o to, na čom naozaj záleží, nevedia, čo stratili. V tom je to veľké tajomstvo človeka.
Keď ľudia stratia zmysel ríše, nepostrehnú, že sami začínajú hniť, strácajú svoju podstatu a odnímajú veciam cenu. Veci na pohľad zostávajú rovnaké, čo však je diamant alebo perla, ak po nich nikto netúži? To isté ako brúsené sklo.
Aj dieťa v kolíske niečo zo seba stráca, ak prestane byť darom pre ríšu. V prvej chvíli si to však neuvedomíš, lebo úsmev dieťaťa je stále rovnaký.
Nevedia, že niečo stratili, lebo predmety, ktorých sa dotýkajú, sa nijako nezmenili. Ale čo to znamená mať úžitok z diamantu? Načo je ozdoba, keď nie je žiadna slávnosť? Čo to je dieťa, ak tu nie je žiadna ríša a ty nesnívaš o tom, ako z neho urobíš bojovníka, správcu alebo staviteľa? Má byť dieťa len uzlíčkom mäska? Už nespozná tie neviditeľné prsia, ktoré ich dňom aj nocou vyživujú. Lebo ríša živí tvoje srdce rovnako, ako ťa tvoja milá živí svojou láskou a premieňa ti zmysel vecí, hoci práve kdesi v diaľke leží bez pohybu a spí. Aj keď jej ľahučký dych nemôžeš cítiť, predsa tam je a svet je pre teba zázračný.
Tajomstvo človeka je v tom, že keď ho opustí milá, je celý zúfalý, ale keď sám prestane milovať alebo ctiť ríšu, nič o svojej strate nevie. Proste si povie: „Nebola až taká krásna alebo milá, ako by som chcel…“ a odchádza preč, kam ho náhoda zanesie. Ale svet už pre neho nie je zázračný. A ráno už nie je ránom návratu alebo ránom prebudenia v jej náručí.Noc už nie je veľkou svätyňou lásky. Už nie je tým veľkým hviezdnatým plášťom, pod ktorým oddychovala spiaca milá. Všetko sa stalo šedivým. Všetko stvrdlo. Ale človek netuší o svojom nešťastí a neplače, že stratil úplnosť. Teší sa zo slobody, ktorá je slobodou nebytia.
Rovnaké je to vtedy, keď v človeku zomrie ríša. „Aký som bol vo svojom nadšení zaslepený“, vraví si. A má samozrejme pravdu. Okolo neho sa nič nezmenilo, stále je tam rovnaké zoskupenie kôz, oviec, príbytkov a hôr. Ríša bola výtvorom jeho srdca.
Kam sa podeje krása ženy, ak tu nie je muž, ktorého by vzrušila? Kam sa stratí lesk diamantu, keď po ňom nikto netúži?
Kam sa podeje ríša, keď nie je nikto, kto by jej slúžil?
Keď sa ľudia nechajú obrať o to, na čom naozaj záleží, nevedia, čo stratili. V tom je to veľké tajomstvo človeka.
Keď ľudia stratia zmysel ríše, nepostrehnú, že sami začínajú hniť, strácajú svoju podstatu a odnímajú veciam cenu. Veci na pohľad zostávajú rovnaké, čo však je diamant alebo perla, ak po nich nikto netúži? To isté ako brúsené sklo.
Aj dieťa v kolíske niečo zo seba stráca, ak prestane byť darom pre ríšu. V prvej chvíli si to však neuvedomíš, lebo úsmev dieťaťa je stále rovnaký.
Nevedia, že niečo stratili, lebo predmety, ktorých sa dotýkajú, sa nijako nezmenili. Ale čo to znamená mať úžitok z diamantu? Načo je ozdoba, keď nie je žiadna slávnosť? Čo to je dieťa, ak tu nie je žiadna ríša a ty nesnívaš o tom, ako z neho urobíš bojovníka, správcu alebo staviteľa? Má byť dieťa len uzlíčkom mäska? Už nespozná tie neviditeľné prsia, ktoré ich dňom aj nocou vyživujú. Lebo ríša živí tvoje srdce rovnako, ako ťa tvoja milá živí svojou láskou a premieňa ti zmysel vecí, hoci práve kdesi v diaľke leží bez pohybu a spí. Aj keď jej ľahučký dych nemôžeš cítiť, predsa tam je a svet je pre teba zázračný.
Tajomstvo človeka je v tom, že keď ho opustí milá, je celý zúfalý, ale keď sám prestane milovať alebo ctiť ríšu, nič o svojej strate nevie. Proste si povie: „Nebola až taká krásna alebo milá, ako by som chcel…“ a odchádza preč, kam ho náhoda zanesie. Ale svet už pre neho nie je zázračný. A ráno už nie je ránom návratu alebo ránom prebudenia v jej náručí.Noc už nie je veľkou svätyňou lásky. Už nie je tým veľkým hviezdnatým plášťom, pod ktorým oddychovala spiaca milá. Všetko sa stalo šedivým. Všetko stvrdlo. Ale človek netuší o svojom nešťastí a neplače, že stratil úplnosť. Teší sa zo slobody, ktorá je slobodou nebytia.
Rovnaké je to vtedy, keď v človeku zomrie ríša. „Aký som bol vo svojom nadšení zaslepený“, vraví si. A má samozrejme pravdu. Okolo neho sa nič nezmenilo, stále je tam rovnaké zoskupenie kôz, oviec, príbytkov a hôr. Ríša bola výtvorom jeho srdca.
Kam sa podeje krása ženy, ak tu nie je muž, ktorého by vzrušila? Kam sa stratí lesk diamantu, keď po ňom nikto netúži?
Kam sa podeje ríša, keď nie je nikto, kto by jej slúžil?
