Ilustračné foto: Marián Moravčík
Zistil som, že ľudia majú falošnú predstavu o úcte. Sám som sa totiž vždy zaujímal len o práva, ktoré má skrze človeka Boh. A tak samozrejme aj žobrák, hoci som jeho význam nepreháňal, bol pre mňa vždy akýmsi vyslancom božím.
Ale odmietal som pripustiť, že by vari žobrák so svojimi vredmi a špinou mal byť uctievaný len pre neho samotného, ako modla.
Nepoznal som nič odpornejšieho ako istú mestskú štvrť, vybudovanú na svahu kopca, ktorá spadala až k moru a celá pôsobila ako stoka. Z chodieb, ktoré ústili do uličiek, sa valili mdlé oblaky otráveného dychu. Z týchto hnilobných hĺbok vyliezali otrhaní ľudia, ako malátne bubliny, ktoré sa z času na čas rozstrekujú na hladine močiara, a to všetko len preto, aby si navzájom nadávali, rozodranými a vyšepkanými hlasmi, bez akéhokoľvek skutočného hnevu.
Videl som tam malomocného, ako sa oplzlo smial a špinavým vechťom si utieral oko. Pôsobil hlavne odpudzujúco a ako nízky výsmech svojej vlastnej ľudskej podstate.
Otec dal celú štvrť spáliť. Všetci tí otrhanci sa zubami-nechtami držali svojich plesnivých dier a začali sa búriť a dovolávať svojich práv. Práva na malomocenstvo a plesnivý príbytok.
„Je to prirodzené,“ povedal otec, „lebo oni si spravodlivosť predstavujú tak, že všetko ostane tak, ako je.“
S krikom sa začali dožadovať svojho práva na hnilobu. Z hniloby vyrástli a bola pre nich prirodzená.
„Ak necháš šváby, aby sa rozmnožili, “ vravel otec, „zrodia sa práva švábov. Je zrejmé, aké budú. A vytvoria si piesne, ktoré budú spoločne spievať. O veľkej životnej dráme švábov, ktorým hrozí vyhynutie.“
„Byť spravodlivý…“ pokračoval otec, „to znamená rozhodovať sa. Či byť spravodlivý k archanjelovi, alebo byť spravodlivý k človeku? Spravodlivý k rane, alebo ku zdravému telu? Prečo by som mal dbať na to, čo mi nejaký človek rozpráva v mene svojho moru?
Chcem ho vyliečiť, kvôli Bohu. Lebo aj v ňom prebýva Boh. Ale nie podľa jeho vôle, lebo tú má v moci jeho vred. Ale keď ho očistím, umyjem a poučím, jeho želania sa zmenia a on zavrhne toho človeka, ktorým bol predtým. Prečo by som mal uprednostniť malomocného burana, ktorý mu bráni zmeniť sa a získať ľudskú krásu?
Prečo by som mal dávať prednosť tomu, čo je, pred tým, čo bude? Prečo by mi malo byť milšie to, čo živorí, ako to, čo je mocné a pretrvá?
„Spravodlivosť je podľa mňa v tom,“ zdôraznil otec, „aby som si vážil človeka kvôli pokladu, ktorý v sebe opatruje. Tak, ako si vážim sám seba. Lebo aj v tom druhom sa odráža to isté svetlo. Hoci by svietilo len celkom nepatrne. Spravodlivosť, to znamená chápať človeka ako prostriedok a ako cestu. Moja láska spočíva v tom, že mu pomáham, aby sa sám v sebe zrodil.
Ale tá hniloba v stoke, čo spadá k moru, tá ma skľučuje. Boh je tam už celkom znetvorený!… Čakal som na nejaké znamenie, že sa v nich skrýva človek, ale nič sa neobjavilo.“
„Dávajú všetko na jednu hromadu a na tej brečke zakladajú lásku k blížnemu. Hovoria tomu láska. O všetko sa delia. Je to podobné, ako keď sa zbehnú šakaly na zdochlinu, ale oni to velebia ako veľký cit. Nahovárajú si, že v tom je nejaký dar! Hodnota daru však spočíva v tom, kto ho má prijať. Tu je určený pre toho najnižšieho. Ako keď dáš alkohol opilcovi. Taký dar je jed. A keď ja prinášam zdravie, musím do toho tela urobiť rez… a to telo ma za to nenávidí. Nakoniec vo svojej láske k blížnemu dávajú prednosť hnilobe… Ale čo ak ja dávam prednosť zdraviu?“
„Keď ti niekto zachráni život,“ pokračoval otec, „nikdy neďakuj. Nepreháňaj svoju vďačnosť. Ak tvoj záchranca očakáva vďačnosť, je nízky. Vari si myslí, že poslúžil tebe? Ak za niečo stojíš, tak tým, že ti zachránil život, poslúžil predovšetkým Bohu. Ak dávaš najavo prehnanú vďačnosť, tak nemáš v sebe dosť skromnosti a zároveň ani dosť hrdosti. Lebo to významné, čo zachránil, nebola tvoja náhodná osobná maličkosť, ale dielo, na ktorom sa zúčastňuješ a ktoré zároveň od teba závisí. A pretože on sám je oddaný tomu istému cieľu, nemáš vôbec prečo mu ďakovať. Odmenou za to, že ťa zachránil, je výsledok jeho vlastnej námahy. Práve tým sa spolupodieľa na diele.
A nemáš ani dosť hrdosti, lebo sa dáš ovplyvniť najnižšími z jeho pohnútok. Lichotíš jeho malosti a tváriš sa ako jeho otrok. On, keby bol ušľachtilý, musel by odmietnuť tvoju vďačnosť.“
„Nezaujíma ma nič iného,“ hovoril otec, „okrem nádhernej vzájomnej spolupráce. Môžeš mi poslúžiť ty, inokedy mi môže poslúžiť kameň. Je však niekto vďačný kameňu, že poslúžil ako základ chrámu?
Tamtí však spolupracujú len s jediným cieľom, ktorým sú oni sami. Tá stoka, čo spadá k moru, ani nerodí piesne, ani netvorí mramorové sochy, ani nie je kasárňou pre armádu dobyvateľov. Snažia sa len čo najlepšie spolčiť, aby mohli žiť zo spoločne nadobudnutých zásob. Ale neklam sa. Zásoby sú dôležité, ale sú oveľa nebezpečnejšie ako hlad.
Svoj čas rozdelili na dva diely, ale ako celok nemá zmysel: čas získavania a čas užívania. Ale videl si niekedy strom, aby vyrástol a potom si zakladal na tom, že je stromom? Strom proste rastie. Hovorím ti: ľudia, ktorí sa usadia v tom, čo nadobudli, sú vopred mŕtvi…“
Láska k blížnemu, v duchu mojej ríše, znamená spoluprácu.
Ale odmietal som pripustiť, že by vari žobrák so svojimi vredmi a špinou mal byť uctievaný len pre neho samotného, ako modla.
Nepoznal som nič odpornejšieho ako istú mestskú štvrť, vybudovanú na svahu kopca, ktorá spadala až k moru a celá pôsobila ako stoka. Z chodieb, ktoré ústili do uličiek, sa valili mdlé oblaky otráveného dychu. Z týchto hnilobných hĺbok vyliezali otrhaní ľudia, ako malátne bubliny, ktoré sa z času na čas rozstrekujú na hladine močiara, a to všetko len preto, aby si navzájom nadávali, rozodranými a vyšepkanými hlasmi, bez akéhokoľvek skutočného hnevu.
Videl som tam malomocného, ako sa oplzlo smial a špinavým vechťom si utieral oko. Pôsobil hlavne odpudzujúco a ako nízky výsmech svojej vlastnej ľudskej podstate.
Otec dal celú štvrť spáliť. Všetci tí otrhanci sa zubami-nechtami držali svojich plesnivých dier a začali sa búriť a dovolávať svojich práv. Práva na malomocenstvo a plesnivý príbytok.
„Je to prirodzené,“ povedal otec, „lebo oni si spravodlivosť predstavujú tak, že všetko ostane tak, ako je.“
S krikom sa začali dožadovať svojho práva na hnilobu. Z hniloby vyrástli a bola pre nich prirodzená.
„Ak necháš šváby, aby sa rozmnožili, “ vravel otec, „zrodia sa práva švábov. Je zrejmé, aké budú. A vytvoria si piesne, ktoré budú spoločne spievať. O veľkej životnej dráme švábov, ktorým hrozí vyhynutie.“
„Byť spravodlivý…“ pokračoval otec, „to znamená rozhodovať sa. Či byť spravodlivý k archanjelovi, alebo byť spravodlivý k človeku? Spravodlivý k rane, alebo ku zdravému telu? Prečo by som mal dbať na to, čo mi nejaký človek rozpráva v mene svojho moru?
Chcem ho vyliečiť, kvôli Bohu. Lebo aj v ňom prebýva Boh. Ale nie podľa jeho vôle, lebo tú má v moci jeho vred. Ale keď ho očistím, umyjem a poučím, jeho želania sa zmenia a on zavrhne toho človeka, ktorým bol predtým. Prečo by som mal uprednostniť malomocného burana, ktorý mu bráni zmeniť sa a získať ľudskú krásu?
Prečo by som mal dávať prednosť tomu, čo je, pred tým, čo bude? Prečo by mi malo byť milšie to, čo živorí, ako to, čo je mocné a pretrvá?
„Spravodlivosť je podľa mňa v tom,“ zdôraznil otec, „aby som si vážil človeka kvôli pokladu, ktorý v sebe opatruje. Tak, ako si vážim sám seba. Lebo aj v tom druhom sa odráža to isté svetlo. Hoci by svietilo len celkom nepatrne. Spravodlivosť, to znamená chápať človeka ako prostriedok a ako cestu. Moja láska spočíva v tom, že mu pomáham, aby sa sám v sebe zrodil.
Ale tá hniloba v stoke, čo spadá k moru, tá ma skľučuje. Boh je tam už celkom znetvorený!… Čakal som na nejaké znamenie, že sa v nich skrýva človek, ale nič sa neobjavilo.“
„Dávajú všetko na jednu hromadu a na tej brečke zakladajú lásku k blížnemu. Hovoria tomu láska. O všetko sa delia. Je to podobné, ako keď sa zbehnú šakaly na zdochlinu, ale oni to velebia ako veľký cit. Nahovárajú si, že v tom je nejaký dar! Hodnota daru však spočíva v tom, kto ho má prijať. Tu je určený pre toho najnižšieho. Ako keď dáš alkohol opilcovi. Taký dar je jed. A keď ja prinášam zdravie, musím do toho tela urobiť rez… a to telo ma za to nenávidí. Nakoniec vo svojej láske k blížnemu dávajú prednosť hnilobe… Ale čo ak ja dávam prednosť zdraviu?“
„Keď ti niekto zachráni život,“ pokračoval otec, „nikdy neďakuj. Nepreháňaj svoju vďačnosť. Ak tvoj záchranca očakáva vďačnosť, je nízky. Vari si myslí, že poslúžil tebe? Ak za niečo stojíš, tak tým, že ti zachránil život, poslúžil predovšetkým Bohu. Ak dávaš najavo prehnanú vďačnosť, tak nemáš v sebe dosť skromnosti a zároveň ani dosť hrdosti. Lebo to významné, čo zachránil, nebola tvoja náhodná osobná maličkosť, ale dielo, na ktorom sa zúčastňuješ a ktoré zároveň od teba závisí. A pretože on sám je oddaný tomu istému cieľu, nemáš vôbec prečo mu ďakovať. Odmenou za to, že ťa zachránil, je výsledok jeho vlastnej námahy. Práve tým sa spolupodieľa na diele.
A nemáš ani dosť hrdosti, lebo sa dáš ovplyvniť najnižšími z jeho pohnútok. Lichotíš jeho malosti a tváriš sa ako jeho otrok. On, keby bol ušľachtilý, musel by odmietnuť tvoju vďačnosť.“
„Nezaujíma ma nič iného,“ hovoril otec, „okrem nádhernej vzájomnej spolupráce. Môžeš mi poslúžiť ty, inokedy mi môže poslúžiť kameň. Je však niekto vďačný kameňu, že poslúžil ako základ chrámu?
Tamtí však spolupracujú len s jediným cieľom, ktorým sú oni sami. Tá stoka, čo spadá k moru, ani nerodí piesne, ani netvorí mramorové sochy, ani nie je kasárňou pre armádu dobyvateľov. Snažia sa len čo najlepšie spolčiť, aby mohli žiť zo spoločne nadobudnutých zásob. Ale neklam sa. Zásoby sú dôležité, ale sú oveľa nebezpečnejšie ako hlad.
Svoj čas rozdelili na dva diely, ale ako celok nemá zmysel: čas získavania a čas užívania. Ale videl si niekedy strom, aby vyrástol a potom si zakladal na tom, že je stromom? Strom proste rastie. Hovorím ti: ľudia, ktorí sa usadia v tom, čo nadobudli, sú vopred mŕtvi…“
Láska k blížnemu, v duchu mojej ríše, znamená spoluprácu.