Myslel som na to, čo to znamená prijať smrť. Lebo logici, dejepisci a kritici uctievali stavebnú hmotu na baziliky kvôli samotnej hmote (a ty si im uveril, hoci jedno jediné dokonale vykrútené ucho na striebornej kanvici má väčšiu cenu ako kanvica celá zo zlata a tvoju dušu i srdce viac poteší). A ty teraz nevieš, kam zamerať svoje túžby, a hľadáš šťastie v majetku a trmácaš sa, aby si nahromadil kamenie, ktoré by inde mohlo tvoriť baziliky, a v tom kamení vidíš podmienku svojho šťastia. A zatiaľ niekto iný by dokázal zahriať svoje srdce a dušu jediným kameňom, lebo by z neho vytesal tvár svojho boha.

Si ako človek, ktorý nevie hrať šachy a radosť hľadá v hromadení figúrok zo zlata a slonoviny a nachádza len nudu. Naproti tomu druhý, ktorý cez božskú moc pravidiel pochopil jemnosť hry, sa dokáže rozžiariť nad prostými úlomkami dreva. Tvoja túžba všetko vyjadrovať v číslach ťa púta k stavebnej hmote namiesto k tvári, ktorá je z nej zložená a ktorú predovšetkým je potrebné spoznať. Z toho potom nutne vyplýva, že ľpieš na živote predovšetkým ako na množine dní. Hoci ak stojíš oproti chrámu z čistých línií, bolo by bláznovstvom ľutovať, že v jeho stavbe nie je viac kameňov.

Nesnaž sa ma teda ohromiť vypočítavaním, koľko má tvoj dom kameňov, tvoje panstvo pastvín, tvoje stáda kusov dobytka, tvoja žena šperkov, ani koľko máš milostných spomienok. To nie je dôležité. Chcem vedieť, či je tvoj dom dobre postavený, nakoľko vášnivá je viera v tvojom panstve a či tvoj večer po vykonanej práci je radostný. A akú lásku si vytvoril a za čo si zamenil svoj život, aby to pretrvalo tvoje bytie. Chcem vidieť, v čom si realizoval seba. Chcem ťa poznať z tvojej tvorby, a nie z nevyužitej stavebnej hmoty, ktorou je celkom zbytočné sa chvastať.

Rozprávaš mi o pude sebazáchovy. Lebo pud ťa núti unikať pred smrťou a na každom živočíchovi si si všimol, že chce žiť. „Výzva prežiť“, hovoríš, „je najsilnejšou výzvou. Dar života je neoceniteľný a ja som povinný zachovať v sebe jeho svetlo.“ A budeš kvôli svojej záchrane skutočne bojovať ako hrdina. Pri obliehaní sa prejavíš ako odvážny muž. Ovládne ťa opojná sila, ktorá dokáže hodiť na váhu úplne všetko, len preto, aby zistila svoju vlastnú váhu. Ale tvoja smrť nepríde v tichu a v tajomstve dobrovoľného daru.

Môžem ti ukázať na otca, ktorý sa vrhne do hlbín, pretože sa tam topí jeho syn a on tam niekde vidí jeho tvár, ako zjavenie luny v trhline oblakov, postupne bledšiu a bledšiu. Môžem povedať: „Tomu otcovi nevládne ten pud života…“
„Áno,“ povieš na to, „ale pud života siaha ďalej. Platí pre otca i pre syna. Platí pre posádku, ktorá sa postaví za svojich členov. Otec je so synom spätý…“
A táto odpoveď už bude viac na mieste a aj úplnejšia a správnejšia.
Ale dám ti ešte ďalšie poučenie:

„Áno, životný pud je skutočný. Ale je to len jedna stránka iného, silnejšieho pudu. Tým podstatným pudom je pud trvania. Človek, ktorého podstata je predovšetkým telesná, bude svoje trvanie hľadať v trvaní tela. Ten, kto bol sformovaný v láske k dieťaťu, bude svoje trvanie hľadať v záchrane dieťaťa. A človek, ktorý bol sformovaný v láske k Bohu, hľadá svoje trvanie v stúpaní k Bohu. Nikdy nehľadáš to, o čom nevieš, ale snažíš sa zachrániť podmienky svojej veľkosti v tej rovine, kde ich cítiš. Podmienky lásky v rovine, kde cítiš lásku. A ja môžem zameniť tvoj život za niečo vyššieho, a ty popri tom nič nestratíš.“