Ilustračné foto: Marián Moravčík
Otec hovoril: „Ja som zodpovedný za činy všetkých ľudí“.
„Ale na jednej strane sú zbabelci a na druhej strane zradcovia“, namietali mu. „To vôbec nie je tvoja vina.“
„Ak sa niekto chová zbabelo, tak som to ja. A ak niekto zradil, tak som hlavne zradil sám seba.“
„Ako to, že si zradil sám seba?“
„Prijímam udalosti zobrazené tak, aby pre mňa vyzerali priaznivo,“ povedal otec. „A za ten obraz som zodpovedný, lebo ten si určujem sám. On sa pre mňa stáva pravdou. Takže tým robím službu pravde svojho nepriateľa.“
„A prečo sa považuješ za zbabelého?“
„Zbabelcom nazývam toho,“ odvetil otec, „kto sa vzdá pohybu a potom vidí, že je bezmocný. Toho, kto si zúfa, že ho unáša prúd. Má predsa svaly a mohol by plávať.“
Nakoniec svoje slová zhrnul:
„Zradcom a zbabelcom nazývam každého, kto sa vyhovára na cudzie chyby alebo na silu nepriateľa.“
Ale nikto mu nerozumel.
„Sú predsa skutočnosti, za ktoré očividne nenesieme zodpovednosť…“
„Nie sú!“ povedal otec ostro.
Vzal jedného zo svojich spolustolovníkov a vyzval ho k oknu:
„Aký tvar vidíš v tamtom oblaku?“
Ten po dlhom skúmavom pohľade vraví:
„Ležiaci lev.“
„Tak ho ukáž týmto tu.“
A otec rozdelil prítomných na dve skupiny a prvú z nich vyzval k oknu. A všetci skutočne našli v oblaku ležiaceho leva, ako im ho prvý svedok vyznačil prstom.
Potom ich otec poslal stranou a vyzval k oknu druhého svedka:
„Aký tvar vidíš v tamtom oblaku?“
Druhý sa dlho díval a nakoniec povedal:
„Usmievajúca sa tvár.“
„Tak ho ukáž týmto ľuďom.“
A všetci skutočne videli usmievajúcu sa tvár, ako im ju vykreslil prstom druhý svedok.
Potom otec odviedol prítomných ďalej od okien.
„Snažte sa medzi sebou dohodnúť, aký obraz predstavuje ten tvar v oblaku,“ vyzval ich.
Ale oni sa len bezvýsledne hádali, lebo tá usmievajúca sa tvár aj ten ležiaci lev boli pre jedných aj pre druhých príliš samozrejmé.
„S udalosťami je to také isté,“ povedal im otec, „majú presne taký tvar, aký im dajú rozprávači. A všetky tvary sú rovnako pravdivé.“
„S tým oblakom, tomu rozumieme,“ namietali, „ale v živote je to iné… Lebo keď ráno budeš musieť bojovať v bitke a tvoja armáda bude slabšia ako tvoj protivník, nemôžeš výsledok boja nijako ovplyvniť.“
„Samozrejme,“ povedal otec pokojne. „Ale ako sa oblaky rozprestierajú po oblohe menia, tak sa udalosti rozprestierajú v čase. Ak im chcem dať určitý tvar, potrebujem na to čas. To, čo sa musí rozhodnúť už dnes večer, to už ťažko zmením, zajtrajší strom však vyrastie z dnešného semienka. A to mám dnes vo svojich rukách. Tvoriť víťazstvo proti silnejšiemu nepriateľovi znamená dnes objaviť nejakú možnosť ľsti, ktorú niekde ukrýva náhoda. Tvoriť takéto víťazstvo zajtra, to by už bolo neskoro. Ani chorobu nevyliečiš drogou, ktorá ti zakryje príčinu a tá bude trvať naďalej. Tvoriť udalosti znamená urobiť to, aby víťazstvo alebo uzdravenie boli nevyhnutné a samozrejmé ako rast stromu.“
Ale oni stále nechápali:
„Logika udalostí…“
Vtedy sa na nich otec s hnevom osopil:
„Hlupáci! Volské hlavy! Vy všetci, historici, logici a kritici, vy všetci sa krútite ako červy na mŕtvole a zo života v živote nič nepochopíte.“
Obrátil sa k svojmu predsedovi vlády:
„Susedný kráľ nám hodlá vyhlásiť vojnu. A my vôbec nie sme pripravení. Tvoriť víťazstvo, to neznamená za deň postaviť vojsko, ktoré nemáme. To by bolo detinské. Ale je treba spracovať susedného kráľa tak, aby pochopil, že potrebuje našu lásku.“
„Ale ja ho nedokážem takto spracovať…“
„Poznám jednu speváčku,“ odpovedal mu otec, „a ak nič nevymyslíš, nechám ju priviesť. Nedávno nám večer spievala o zúfalstve zamilovaného chudobného mládenca, ktorý sa bojí vyznať svoju lásku. A rozplakala vojvodcu, môjho hosťa. Je to bohatý a pyšný človek a je zvyknutý brať si dievčatá násilím. A ona ho za desať minút zmenila na anjela nehy, plného smútku a súcitu.“
„Ja neviem spievať,“ povedal skleslo predseda vlády.
„Ale na jednej strane sú zbabelci a na druhej strane zradcovia“, namietali mu. „To vôbec nie je tvoja vina.“
„Ak sa niekto chová zbabelo, tak som to ja. A ak niekto zradil, tak som hlavne zradil sám seba.“
„Ako to, že si zradil sám seba?“
„Prijímam udalosti zobrazené tak, aby pre mňa vyzerali priaznivo,“ povedal otec. „A za ten obraz som zodpovedný, lebo ten si určujem sám. On sa pre mňa stáva pravdou. Takže tým robím službu pravde svojho nepriateľa.“
„A prečo sa považuješ za zbabelého?“
„Zbabelcom nazývam toho,“ odvetil otec, „kto sa vzdá pohybu a potom vidí, že je bezmocný. Toho, kto si zúfa, že ho unáša prúd. Má predsa svaly a mohol by plávať.“
Nakoniec svoje slová zhrnul:
„Zradcom a zbabelcom nazývam každého, kto sa vyhovára na cudzie chyby alebo na silu nepriateľa.“
Ale nikto mu nerozumel.
„Sú predsa skutočnosti, za ktoré očividne nenesieme zodpovednosť…“
„Nie sú!“ povedal otec ostro.
Vzal jedného zo svojich spolustolovníkov a vyzval ho k oknu:
„Aký tvar vidíš v tamtom oblaku?“
Ten po dlhom skúmavom pohľade vraví:
„Ležiaci lev.“
„Tak ho ukáž týmto tu.“
A otec rozdelil prítomných na dve skupiny a prvú z nich vyzval k oknu. A všetci skutočne našli v oblaku ležiaceho leva, ako im ho prvý svedok vyznačil prstom.
Potom ich otec poslal stranou a vyzval k oknu druhého svedka:
„Aký tvar vidíš v tamtom oblaku?“
Druhý sa dlho díval a nakoniec povedal:
„Usmievajúca sa tvár.“
„Tak ho ukáž týmto ľuďom.“
A všetci skutočne videli usmievajúcu sa tvár, ako im ju vykreslil prstom druhý svedok.
Potom otec odviedol prítomných ďalej od okien.
„Snažte sa medzi sebou dohodnúť, aký obraz predstavuje ten tvar v oblaku,“ vyzval ich.
Ale oni sa len bezvýsledne hádali, lebo tá usmievajúca sa tvár aj ten ležiaci lev boli pre jedných aj pre druhých príliš samozrejmé.
„S udalosťami je to také isté,“ povedal im otec, „majú presne taký tvar, aký im dajú rozprávači. A všetky tvary sú rovnako pravdivé.“
„S tým oblakom, tomu rozumieme,“ namietali, „ale v živote je to iné… Lebo keď ráno budeš musieť bojovať v bitke a tvoja armáda bude slabšia ako tvoj protivník, nemôžeš výsledok boja nijako ovplyvniť.“
„Samozrejme,“ povedal otec pokojne. „Ale ako sa oblaky rozprestierajú po oblohe menia, tak sa udalosti rozprestierajú v čase. Ak im chcem dať určitý tvar, potrebujem na to čas. To, čo sa musí rozhodnúť už dnes večer, to už ťažko zmením, zajtrajší strom však vyrastie z dnešného semienka. A to mám dnes vo svojich rukách. Tvoriť víťazstvo proti silnejšiemu nepriateľovi znamená dnes objaviť nejakú možnosť ľsti, ktorú niekde ukrýva náhoda. Tvoriť takéto víťazstvo zajtra, to by už bolo neskoro. Ani chorobu nevyliečiš drogou, ktorá ti zakryje príčinu a tá bude trvať naďalej. Tvoriť udalosti znamená urobiť to, aby víťazstvo alebo uzdravenie boli nevyhnutné a samozrejmé ako rast stromu.“
Ale oni stále nechápali:
„Logika udalostí…“
Vtedy sa na nich otec s hnevom osopil:
„Hlupáci! Volské hlavy! Vy všetci, historici, logici a kritici, vy všetci sa krútite ako červy na mŕtvole a zo života v živote nič nepochopíte.“
Obrátil sa k svojmu predsedovi vlády:
„Susedný kráľ nám hodlá vyhlásiť vojnu. A my vôbec nie sme pripravení. Tvoriť víťazstvo, to neznamená za deň postaviť vojsko, ktoré nemáme. To by bolo detinské. Ale je treba spracovať susedného kráľa tak, aby pochopil, že potrebuje našu lásku.“
„Ale ja ho nedokážem takto spracovať…“
„Poznám jednu speváčku,“ odpovedal mu otec, „a ak nič nevymyslíš, nechám ju priviesť. Nedávno nám večer spievala o zúfalstve zamilovaného chudobného mládenca, ktorý sa bojí vyznať svoju lásku. A rozplakala vojvodcu, môjho hosťa. Je to bohatý a pyšný človek a je zvyknutý brať si dievčatá násilím. A ona ho za desať minút zmenila na anjela nehy, plného smútku a súcitu.“
„Ja neviem spievať,“ povedal skleslo predseda vlády.
