Vo verejnom politickom priestore sa často rozpráva o hodnotách, na ktorých sú údajne postavené programy politických strán. Nedávno ma zaujal rozhovor poslanca z NR SR o spojení PS s KDH po voľbách. Veľmi zaujímavý rozhovor. Vďaka zaň. Názorov môže byť samozrejme viacero, ale ja budem manifestovať ten svoj.
Jedna vec je tá, že ku všetkej úcte, tieto strany majú rozličné hodnoty ako deň a noc. Druhá vec je tá, že ideológia platí len do momentu, kým sa začne rozhodovať o možnosti obsadenia rôznych štátnych funkcií.
Z tohto pohľadu je spojenie spomenutých politických strán nielen možné, ale veľmi pravdepodobné. Členovia už dosť dlho trpia neúčasťou vo vláde, čo je tiež pochopiteľné. Podľa môjho názoru progres, chápaný ako pokrok, je správny prístup. Ale dôležité sú okolnosti a miera. Sú javy, ktoré sú osvedčené a vyhovujú, a tie meniť len preto, aby bola zmena, je nerozumné.
Žiaden extrém nie je správny a jedine zlatá stredná cesta nás môže priviesť k harmónii. Všetko je výslednicou dvoch protipólov – dobro a zlo, stabilita a chaos, pokrok a konzervatívnosť. Ak použijeme alegóriu auta na politické sily v zmysle progresia versus konzervativizmus, tak progresivita je plyn a konzervativizmus je brzda. Výrazná prevaha jedného nad druhým je nešťastím. Konzervativizmus spôsobí neschopnosť ísť a auto zhrdzavie na mieste. Progresivizmus pridá otáčky natoľko, že prehreje motor, v lepšom prípade, a v horšom vrhne vozidlo do nekontrolovanej šialenej jazdy končiacej kompletnou demoláciou vozidla.
Aj s posádkou. Len vzájomná citlivá a harmonická súhra brzdy a plynu zabezpečí dlhodobú pohodlnú jazdu. Ani brzdu ani plyn nemôžeme oželieť. Obe sú pre jazdu potrebné.
Progresivizmus sa má tendenciu tváriť ako chlapík, ktorý je nespokojný s tapetou v obývačke a preto sa rozhodne rozbúrať na márne kúsky celý dom.
Ak nás história niečo naučila – a to naučila – je to napokon veľký „vedecký pokus“ in vivo, že nie všetky cesty sú rovnocenné. Niektoré vedú do záhuby. Vieme to, lebo sme nimi išli. Vracať sa k nim je hlúpe. Tvrdiť o nich, že sú dokonca najlepšie je fenomenálna hlúposť. Najväčším problémom euroatlantickej civilizácie je rezignácia na kresťanské korene. Zrazu sa tvárime ako vyššie uvedený chlapík, ktorý pre pocit modernizácie rozváľa základy bagrom.
A stavať strechu, ktorú nedržia základy, vedie k zrúteniu sa stavby. Neschopnosť si to uvedomiť, dokonca často aj u pomerne inteligentných a vzdelaných „revolucionárov“, je smutná.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
„Progresivizmus“ sa snaží imitovať riešenie generačného problému. Mladá generácia je tradične rebelantská a chce robiť veci po svojom. Poznáme to, aj my sme boli takí. Boli sme nespokojní so stavom sveta, boli sme idealisti a chceli sme svet zlepšiť. Mladá generácia dnes chce v podstate to isté. „Vládcovia sveta“ (kapitálu) sa však poučili a už nenechávajú veci na živelnú náhodu. Sami organizujú progresívne hnutia a lákajú mladých na témy, ktoré ich energiu vybíjajú jalovým a pre nich neškodným smerom.
Konzervatívne („kresťanské“) politické smery sa snažia o to isté, ale z druhého konca spektra. Preto si tvárou v tvár antiglobalistickému nepriateľovi rozumejú a budú si pomáhať.
