Československo malo zmysel (recenzia knihy Karla Pacnera od Pavla Janíka)

Kniha Karla Pacnera Osudové okamžiky Československa postupne vyšla v troch doplnených a prepracovaných vydaniach a zvolenou témou oprávnene vyvoláva nadčasový čitateľský záujem. Nepatrím k nekritickým obdivovateľom autora, ktorý sa z popularizátora sovietskej vedy a najmä kozmonautiky stal odborníkom na špionáž, pričom prezentuje domnienky, že napríklad slovenský minister kultúry Dušan Slobodník bol sovietsky agent.
 
Dozaista nemá zmysel reprodukovať či rekapitulovať obsah publikácie, ktorá sa po úvodnej časti venovanej revolúcii v Rusku sústreďuje na prelomové momenty historického vývoja spoločného štátu Čechov a Slovákov reprezentované rokmi 1918, 1939, 1945, 1948, 1968, 1989 a 1992. Za podstatnejšie pokladám upozorniť na niektoré charakteristické aspekty diela. Autor ako dlhoročný novinár neprekročil svoj tieň propagandistu či publicistu, ktorý sa neraz zaobíde bez faktov, ale vždy má sklon používať silné slová a uplatňovať i skresľujúce a zavádzajúce tvrdenia. Povedzme – o poprednom slovenskom spisovateľovi vraví, že bol za Husáka umlčaný. V skutočnosti tento literát počas Husákovho pôsobenia nielen hojne oficiálne publikoval, ale aj vstúpil do KSČ, bol vedúcim redaktorom kľúčového vydavateľstva a stal sa zaslúžilým umelcom. To už sotva možno pripísať len nedostatočnej znalosti slovenských pomerov a preberaniu sprostredkovaných správ z bratislavského prostredia bez ich elementárneho overovania.
 
K agitačnému klišé patrí tendenčný a selektívny prístup, teda povestný dvojaký meter pri posudzovaní rozličných osôb – v prípade niektorých ľudí sa účelovo vynechávajú informácie o ich minulosti (alebo sa aspoň zastierajú či bagatelizujú), kým v prípade iných sa naopak nástojčivo zdôrazňujú a zveličujú.
 
K rozmanitým manipulačným technikám autora patrí aj tvrdenie, že československá verejnosť bola v novembri 1989 ochotná si uťahovať opasky, len aby padol komunistický režim. V skutočnosti sa naopak v novembri 1989 sľubovalo, že Československo o päť rokov dosiahne životnú úroveň Rakúska.
 
Autor paušálne hovorí o esenbákoch a eštebákoch, akoby išlo o dve samostatné inštitucionálne kategórie. V skutočnosti SNB (po slovensky ZNB, teda Zbor národnej bezpečnosti) mal dve základné organizačné zložky – Verejnú bezpečnosť (VB) a Štátnu bezpečnosť (ŠtB).
 
Medzinárodne uznávaného matematika a kryptológa Ing. Alojza Lorenca, CSc., spravidla prezentuje ako šéfa, veliteľa či aspoň generála ŠtB. V skutočnosti bol generálporučíkom ZNB a prvým námestníkom federálneho ministra vnútra, takže iba keď zastupoval ministra, riadil celý rezort, inak mu NEpodliehali viaceré významné súčasti pôsobenia – rozviedka, ochrana straníckych a ústavných činiteľov, útvary vyšetrovania ŠtB atď.
 
V súvislosti s kreovaním vlád koncom roka 1989 Karel Pacner premenoval dve politické strany – ČSL a ČSS na Českú stranu lidovú a Českú stranu socialistickú. V skutočnosti išlo o Československú stranu lidovú a Československú stranu socialistickú, hoci mali pôsobnosť iba v ČSR (Českej socialistickej republike) – podobne ako iné inštitúcie (napríklad Československý film či vydavateľstvo Československý spisovatel). Nesprávne názvy etablovaných politických subjektov nielen celkom evidentne spochybňujú dôveryhodnosť akýchkoľvek údajov, ale poukazujú na autorovo prehliadanie citlivých nuáns, ktoré vyjadrovali pretrvávajúcu asymetriu napriek federatívnemu usporiadaniu, zakotvenému v ústavnom zákone z roku 1968 s účinnosťou od roku 1969.
 
V protiklade s priveľmi podrobným výpočtom viac či menej závažných detailov, vrátane informácií z druhej či tretej ruky, ktoré nepresahujú úroveň nepodložených klebiet, v knihe nápadne chýbajú minimálne tri dôležité udalosti. Spomeniem ich v časovom poradí.
 
Dňa 21. 4. 1989 prijalo predsedníctvo Zväzu československých spisovateľov stanovisko k protestom zahraničných kultúrnych organizácií proti odsúdeniu Václava Havla a rozhodlo sa ho zverejniť.
 
V auguste 1989 sa v pražskom hoteli Paríž uskutočnilo neoficiálne stretnutie vysokých československých predstaviteľov s veľvyslancami hlavných členských krajín NATO, vrátane USA a Veľkej Británie. Na podujatí, ktoré sa týkalo vzájomných vzťahov a aktuálnych transformačných procesov, sa zúčastnili tajomník ÚV KSČ Jozef Lenárt, prvý námestník federálneho ministra vnútra Alojz Lorenc, vedúci 13. oddelenia ÚV KSČ Rudolf Hegenbart a zástupcovia ďalších ustanovizní. Len na dokreslenie konštatujem, že v súpise literatúry a iných  prameňov Karel Pacner ani neuvádza knihu rozhovorov Generál Lorenc – Dešifrovaný svet (2000), kde sa nachádzajú texty i fotografie dokumentujúce spomínané rozhovory s vrcholnými diplomatmi kľúčových západných veľmocí.
 
Dňa 16. 11. 1989 (teda o deň skôr ako sa v Prahe uskutočnila známa manifestácia zorganizovaná Mestským výborom Socialistického zväzu mládeže) v Bratislave vyšli do ulíc študenti a žiadali o dialóg s politickou reprezentáciou.
 
Navyše treba poznamenať, že na rozdiel od štvorzväzkového edičného projektu Karla Pacnera Československo ve zvláštních službách autor už vynechal postavu bratislavského rodáka Karla Köchera, ktorý ako agent ŠtB a KGB pôsobil v CIA, kým ho neodhalili a nevymenili za sovietskeho disidenta a agenta CIA Anatolija Ščaranského. V roku 1988 Köcher poskytol so súhlasom ŠtB rozhovor americkému novinárovi Ronaldovi Kesslerovi.
 
V dvojzväzkovom edičnom projekte Ústavu pro soudobé dějiny Akademie věd ČR Vítězové? Poražení? člen Predsedníctva ÚV KSČ a vedúci tajomník Mestského výboru KSČ v Prahe Miroslav Štěpán konštatuje, že na požiadanie sovietskych orgánov zamestnal Köchera v Prognostickom ústave Československej akademie věd prostredníctvom riaditeľa Valtra Komárka, ktorého námestníkom a predsedom tamojšej organizácie KSČ bol Vladimír Dlouhý. V Prognostickom ústave bol Köcher kolegom aj Václava Klausa.
 
Azda netreba vysvetľovať, prečo sa o tom zmieňujem, veď Komárek, Dlouhý a Klaus sa stali predstaviteľmi Občianskeho fóra a zaujali významné mocenské pozície. Klaus a Dlouhý presadzovali radikálne ekonomické reformy, vrátane privatizácie, následne sa podieľali na založení vplyvných politických strán s výraznou pravicovou a liberálno-konzervatívnou orientáciou (Klaus – ODS a Dlouhý – ODA). Komárek sa neskôr stal čestným predsedom Českej strany sociálno-demokratickej – ČSSD.
 
Od udalostí a súvislostí, ktoré v knihe chýbajú, sa však vráťme k tomu, čo v nej je. Autor chtiac-nechtiac implicitne i explicitne potvrdzuje, že spoločenský vývoj vždy a principiálne určujú politické menšiny (uzavreté sekty, nepočetné skupinky), spravidla podporované zo zahraničia, ktoré sa usilujú získať masovú podporu verejnosti a vystupovať v jej mene. Týka sa to tak revolúcie v Rusku, ako aj historických zlomov v niekdajšom Československu.
 
Václav Havel mal od roku 1988 kontakty so sovietskymi novinármi a spisovateľmi pracujúcimi pre KGB. Predtým, ako ho za prezidenta ČSSR jednomyseľne zvolil komunistami ovládaný parlament, priamo rokoval s predstaviteľmi KGB. Transformačný proces v krajinách strednej a východnej Európy podnecoval a urýchľoval generálny tajomník ÚV KSSZ Michail Gorbačov prostredníctvom tlakov spätých s politickým, diplomatickým, mediálnym, vojenským i špionážnym pôsobením. Bezprostrednými iniciátormi zamatovej či nežnej revolúcie boli poslucháči prominentných vysokých škôl a univerzít, vrátane dôstojníka ŠtB Ludvíka Zifčáka, ktorý zahral úlohu „mŕtveho študenta“ Šmída, čo vyvolalo výbušnú spoločenskú situáciu.
 
Prioritou oficiálnych orgánov ČSSR bolo infiltrovať a ovplyvňovať opozičné štruktúry tak, aby mali záujem o dialóg, nie o konfrontáciu. Havel pri zakladaní Občianskeho fóra výslovne žiadal, aby v ňom boli aj komunisti. Kľúčovým výsledkom celkového transformačného procesu bola privatizácia, ktorá umožnila najmä ľuďom spojeným so sovietskymi agentúrnymi sieťami prístup k prakticky neobmedzenej ekonomickej moci.
 
Na záver ešte pridajme trocha optimizmu. Československo malo zmysel, pretože spoločný štát odvrátil zánik Čechov a Slovákov pod dominantným vplyvom ťažiskových stredoeurópskych etník, navyše obom národom – napriek rozličným protichodným peripetiám – poskytol podmienky na všestranný civilizačný rozvoj, vrátane dozrievania politickej kultúry.
 
O rozdelení Československa síce nerozhodli občania v plebiscite, ale politické reprezentácie krátko predtým akreditované v demokratických voľbách. Vytvorenie dvoch samostatných subjektov medzinárodného práva pokojnou cestou predišlo ďalšiemu mediálnemu stupňovaniu negatívnych emócií a vytvorilo predpoklady pre nadštandardné vzťahy našich historicky, duchovne a jazykovo blízkych národov v aktuálnych procesoch globalizácie, európskej integrácie i regionálnej spolupráce.