kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
Za červenou ,,nepriateľskou“ líniou
Jevdokia Markjanovna Vegľakovová – domáca gazdiná Jána Nálepku
,,Narodila som sa v roku 1906. Keď sa začala vojna, prišli sem najskôr Nemci, potom Slováci. Tí hneď začali chodiť po domoch a hľadali čisté bývanie. Boli to Nálepkovi vojaci. Jeden prišiel ku mne a hovorí: ‒ Mamička, príde k vám bývať jeden dôstojník. — Ráno naozaj prišiel, prešiel si dom, všetko si obhliadol a že tu, u mňa, bude bývať. Súhlasila som, predsa mu nepoviem nie. Rodinu som nemala veľkú, iba troch chlapcov. Priniesli mi jeho kufor. Tak u mňa nocúval. Ráno chodil do práce, obedoval tam, mali tam dôstojnícku jedáleň. Po niekoľkých dňoch sa ma začal vypytovať na partizánov, vraj: ‒ Mamička, a či viete, kde sú tu partizáni? —
Veď viete, vedela som, kde asi sú, ale hneď som mu to predsa nemohla prezradiť. Do človeka predsa nevidíte, neviete, čo má na duši. Potom ho začali navštevovať vojaci a dôstojníci. Máme to tu dosť veľké. Tam, kde je teraz skriňa, boli predtým dvere, tadiaľ sa k nemu chodilo. Priniesli gramofón, púšťali si predvojnové sovietske platne a spievali partizánske piesne. Raz vraví Nálepka môjmu staršiemu synovi, mal vtedy osemnásť, je ročník 1926, po oslobodení Jeľska ho potom odviedli a on padol na fronte, tak mu hovorí: ‒ Vieš čo, chlapče, zožeň mi nejakú knihu o Leninovi. — Môj chlapec naňho chvíľu pozerá a potom mu vraví, že to tu asi nenájde. Ale neskoršie mu ju priniesol. Nálepka si knižku vzal, a potom vždy večer ma poprosil, nech zakryjem okno, aby k nám nebolo vidieť, zapálil si takú malú sviečku a čítal a čítal…
Keď ešte býval u mňa, chodilo za ním veľa chlapcov, nosili so sebou gramofón, počúvali hudbu a spievali. Vždy, keď sa zišli, zahnala som deti za pec a sama som si sadla k nim. A zrazu počujem: ‒ Pozor, hovorí Moskva! — Rádio práve hlásilo, že Červená armáda práve oslobodila Charkov. Všetci hneď vyskočili a začali jeden cez druhého kričať hurá a tlieskať. Ja som na nich volala z pece: ‒ Čo vrieskate ako na kone, ak budete takto kričať, tak nás zajtra Nemci všetkých postrieľajú, mňa i deti! — Ján Nálepka mi vraví: ‒ Len sa neboj, všade dookola majú službu naši chlapci. — (*Rádio mu potom dal zabaviť priamo veliteľ ZD plk. gšt. R. Pilfousek.)
Nálepka bol veselý, veľmi pekný chlapec, štíhly, vždy pekne upravený, ráno vstával skoro, ale vždy s úsmevom, a hneď mi praje dobré ránko! Aj cez deň niekedy zabehol: ‒ Dobrý deň mamička, ako sa vám darí? — Veľmi príjemný a prívetivý človek to bol. Keď odišiel k partizánom, prišla ku mne polícia, vraj kde zmizol Nálepka. Ja im na to: ‒ Veď je to vojak, chlapci, vari mi môže povedať, kam ide? To je ich vojenské tajomstvo. Pre mňa to bol neznámy človek. Večer príde a ide spať, ráno vstane a ide preč. — Tých Slovákov, ktorí neprešli k partizánom, potom od nás odviezli niekam k Minsku. Aj my sme vtedy odišli do lesa a žili sme tam, tuším tri a pol mesiaca. Bolo to v zime, postavili sme si tam koliby a žili v nich. Keď sme sa vrátili z lesa do mesta, bolo to tu hrozne zlé. Nemali sme nič. Nemci všetko rozkradli. Dokonca i okná a dvere boli preč, alebo aspoň sklá boli vytlčené. Na záhrade som mala malú špajzku, ale aj tú zničili…“[1]
Anna Demjanovna Rabčinská – jeľská partizánka
,,Narodila som sa v roľníckej rodine v dedine Kočišče v Jeľskom okrese. Otec pred vojnou zakladal kolchozy a neskôr bol aj jeho predsedom. Na základe udania zradcov otca 30. mája 1942 popravili. Brat Pjotr, ktorý sa narodil v roku 1918, odišiel na front, kde tiež zahynul. Druhý brat pracoval v Moskve, zostal tam počas celej vojny a pomáhal pri obrane Moskvy. Ďalší brat bojoval na stalingradskom fronte. Moju staršiu sestru Lenu s jej dvoma deťmi, trojročným a sedemročným, v jej vlastnom dome zaživa upálili.
Na začiatku vojny, od roku 1940, som už bola členkou strany. Keď vypukla vojna, všetci mladí sme sa zobrali a šli sme na vojenský komisariát. Napísali sme vyhlásenie so žiadosťou, aby nás všetkých poslali na front. Mňa si potom pozvali na okresný výbor strany a tam mi povedali: ‒ Vy zostanete tu, aby ste pomáhali pri ilegálnej práci a organizovaní partizánskeho hnutia. — Môj život sa teda od tej chvíle začal vyvíjať celkom iným smerom. Organizovanie partizánskeho hnutia na území nášho okresu roku 1941 bolo veľmi náročné, ako napokon, všade inde. Jednak sme nemali žiadne skúsenosti, ale predovšetkým preto, že fašisti sa snažili zničiť toto hnutie v samom zárodku. Snažili sa klamať obyvateľov lživou propagandou, že už vraj obsadili Moskvu, Leningrad, že Červená armáda je rozdrvená a že akýkoľvek odpor je márny. Krvi sme od tých dní videli naozaj mnoho, stratili sme veľa svojich blízkych a priateľov, každý boj pre nás znamenal veľké straty. Zbraní sme mali málo, keď sme šli do nejakej akcie, tak sme v najlepšom prípade mali guľomet.
Dňa 4. septembra 1941 Nemci vyslali trestné oddiely do Levčického okresu pod zámienkou, že je v Levčiciach židovské obyvateľstvo. Ale zahubili aj mnoho Rusov – bolo to okolo 2000 ľudí. To bola ich prvá väčšia akcia v tejto oblasti. Zabíjali Židov a snažili sa ľuďom nahovoriť, že Židia môžu za všetko a že Nemci chcú ostatnému obyvateľstvu pripraviť lepší život. Potom začali vraždiť – najprv komunistov, aktivistov a neskôr bez akéhokoľvek výberu všetkých. Na jar 1942 už bolo partizánske hnutie mohutné, ľudia sa medzi nás húfne hlásili, nemohli sme však pre nedostatok zbraní prijať všetkých. Neskoršie sa ale situácia zlepšila a my sme začali podnikať bojové akcie. V roku 1943 pred Kurskou bitkou sa Nemci rozhodli vyčistiť tunajšie lesy a sústredili sem veľké vojenské sily. Zablokovali lesy a predpokladali, že týmto spôsobom partizánov zneškodnia. Chceli si preveriť komunikácie, cesty, ale predovšetkým železnice, lebo napr. len stačili opraviť most, my sme im ho vzápätí vyhodili do vzduchu. Partizánov sa im však zneškodniť nepodarilo, tí sa vždy objavili tam, kde ich vôbec nečakali.
Prvú veľkú vyhladzovaciu akciu podnikli fašisti 18. júla 1942, pamätám si ten dátum dodnes. Vtedy za jediný deň v rovnakých hodinách spálili jedenásť dedín aj s ľuďmi. O druhej hodine v noci zhromaždili obyvateľov týchto dedín vždy na jednom mieste, v stodolách alebo kôlňach, zavreli vráta, rozliali dookola horľavinu a zapálili. Pritom neustále strieľali zo samopalov. V jednej z obcí ľudia vylomili vráta kôlne a snažili sa plaziť von. Fašisti však do nich neustále strieľali. Dodnes tu žije jedna žena, ktorá vtedy v tej kôlni držala v náručí svoje tri deti, jedno z nich bolo dvojmesačné. Dávky zo samopalov zasiahli obe staršie deti. Žena sa nazdávala, že sú iba zranené a že malé dieťa je v poriadku. Keď boli vylomené vráta, plazila sa von, batoľa držala v náručí a ostatné dve deti ťahala za sebou. Ďalšie guľky zasahovali už iba mŕtve deti. Po dvoch dňoch sme ju našli v lese, chodila tam s mŕtvym dieťaťom na rukách a myslela si, že je živé – prišla z toho o rozum. V ďalšej dedine tiež žije istá žena, ktorá to prežila – aj jej tri deti zastrelili. V tej istej dedine zabili vtedy dvesto ľudí.
Neskôr nás naše velenie rozdelilo do oddielov, ktoré sa vydali do dedín, aby pochovali mŕtvych. Toto všetko by som vždy chcela rozprávať mladým ľuďom, ktorí azda ani nemôžu veriť, keď niečo také počujú alebo vidia napr. vo filme. Keď sme ta prišli, ležali tam hromady zuhoľnatených tiel. Mŕtvoly sme kládli na stanové dielce, kosti sme zhrabovali, vykopali sme jamu a tam sme ich ukladali. Bol s nami komisár jedného oddielu, Lukjan Mironovič Prochorov. Ukladali sme práve mŕtvolu jednej ženy. Niektoré časti jej odevu nezhoreli, a podľa nich komisár spoznal svoju matku. Ja som ju tiež dobre poznala. I keď bol komisár človek silnej vôle, v tej chvíli omdlel, a len s námahou sme ho priviedli k vedomiu. Od tej doby mal vlasy úplne šedivé… Zhoreli tam i jeho štyri sestry, každá so svojimi štyrmi deťmi… Jeho mladší brat Andrej bol na fronte, aj ten neskôr zahynul. Zahynulo celkom tridsaťosem komisárových najbližších príbuzných, z celej rodiny zostal iba on a jeho mladšia sestra, ktorá v dobe tejto fašistickej akcie bola s kravou na paši v lese, takže sa zachránila. Dedina, kde sa toto odohralo, nebola obnovená, na jej mieste stojí dnes pamätník, ktorý pripomína, že tu kedysi ľudia žili. Rovnaké pamätníky stoja i na miestach, kde boli ďalšie dve dediny. Ďalšie obce boli znovu postavené, avšak nežije tam už toľko ľudí ako predtým.
Keď v auguste 1943 Nemci začali blokádu tunajších lesov a komunikácií, sústredili sem veľké množstvo tankov a lietadiel. Každého, koho v ktoromkoľvek z tamojších lesov chytili, odviezli do dediny zvanej Zuzka. Je v nej pochovaných tritisícšesťsto ľudí v hromadnom hrobe. Malé deti tam fašisti hádzali živé, pred očami rodičov, do dospelých strieľali, niekoho zabili, niekoho iba postrelili a potom ich všetkých nahádzali do jamy. Aj dnes, keď tam prídete, máte pocit, akoby tá pôda tam bola živá, ako by dýchala…
Viac ako šesťtisíc obyvateľov nášho okresu zavraždili, ďalšie dve tisícky padli na fronte. Nemci sa domnievali, že týmito represáliami ľudí zastrašia a zlomia ich odpor. To sa im samozrejme nepodarilo, bojovali sme proti nim vo dne v noci.
V roku 1941, keď Nemci vysielali trestné expedície a predpokladali, že vyhubia Židov, komunistov a aktivistov, prišla do Žitomírskej oblasti slovenská divízia. Neskôr sme sa v rozhovoroch so Slovákmi dozvedeli, že im goebbelovská propaganda vykresľovala boľševikov ako zlých ľudí, ktorí vraždia, lúpia a podobne. Keď potom na vlastné oči videli všetky šibenice, keď videli ako Nemci pre nič za nič vraždia ženy, starcov a deti, ako hneď zastrelia kohokoľvek, kto sa odváži podať nejakú maličkosť niekomu zo zajateckej kolóny – až potom pochopili, čo vlastne fašisti v Rusku robia… Slováci tiež od prvého dňa, ako sa u nás objavili, na vlastné uši všade počuli, že Slováci nie sú fašisti. Preto sa ich vzťah k nám zmenil. Čítavali aj naše letáky, ktoré sme posielali aj im, počúvali náš rozhlas. Keď boli Nemci pri Moskve a prehliadali si ju ďalekohľadom, pripravovala sa na Červenom námestí prehliadka na 7. novembra 1941. Na prehliadke predniesol Stalin svoj významný prejav. Vytlačený prejav sa k nám dostal lietadlami a my sme sa už postarali o to, aby sme ho odovzdali ako našim ľuďom, tak aj Slovákom. Nech všetci vedia, čo sa deje.
Slovenský 101. pluk, v ktorom Ján Nálepka slúžil, bol spočiatku v Ovruči. A naše spojky začali nosiť z Ovruče správy, že náčelník štábu tohto pluku si vedie akosi ináč, než by mal, že veliteľ pluku plk. Čáni je už príliš starý a do záležitostí pluku sa moc nepletie. Všetko tam vraj zaňho robí náčelník štábu. Jednoducho, že sa Slováci nesprávajú ako fašisti. Potom bol tento 101. pluk preložený do Kopceviči. Odtiaľ sme potom dostali správu od Grigorija Avdejčuka – neskôr bol u nás náčelníkom štábu zväzku v Juhopripjaťskej zóne, že Slováci budú prevelení do Jeľska, lebo ich už Nemci podozrievajú zo spájania sa s nami. To bolo v jeseni roku 1942. Avdejčuk nám ďalej odkazoval: ‒ Vynasnažte sa nadviazať spojenie s náčelníkom ich štábu, nebojte sa ho, na prvý pohľad sa zdá síce veľmi prísny a neprístupný, ale to je iba pretvárka, v skutočnosti je to vynikajúci človek, ktorého potrebujeme. — Neskôr sa naozaj uskutočnilo naše prvé stretnutie. Používal vtedy krycie meno Repkin. Okruh našich ľudí, ktorých k nemu vysielali, bol veľmi obmedzený, bolo treba Nálepku chrániť pred podozrením. V tomto sa dodržiavali prísne opatrenia, takže aj nám sa Nálepka nazdával, že ho takto preverujeme. Nešlo však o nejaké preverovanie, iba o jeho bezpečnosť.
Čím nám Slováci pomáhali konkrétne: po prvé tým, že keď strážili železničnú trať oni, naši ňou mohli voľne prejsť. Boli tu i tam aj zrážky, ale Slováci vždy strieľali do vzduchu. A po druhé: Ján Nálepka i ďalší, ktorí mali tú možnosť – boli to samozrejme väčšinou dôstojníci, tí mali prístup k informáciám – vedeli vždy o prípravách a termínoch akcií proti partizánom. Vždy, za akýchkoľvek okolností sa nám snažili Slováci podať o tom správu. Dávali nám informácie i o zmenách stanovísk, výzbroje, hesiel, jednoducho čokoľvek sa tam odohralo, vždy sme sa o tom dozvedeli. Veľmi často tiež pomohli niekomu z našich občanov, keď sa dostali do väzenia, mnoho našich ľudí zachránili pred odsunom do Nemecka. Poradili nám, aby naši mladí ľudia uzatvárali fingované sobáše, lebo v tom čase ešte ženatí a vydaté do Nemecka nemuseli. Neskôr však už brali všetkých.
Nálepka často rozprával o svojej predstave všeobecného vzdelania pre všetkých. Poznal sa tiež s našimi učiteľmi, ktorí mu rozprávali o našom školstve, o prostriedkoch, ktoré náš štát na školstvo vynakladá. Priam horel túžbou, aby mohol čo najskôr toto všetko pomáhať budovať aj vo svojej vlasti. Vojna ale neušetrí nikoho, pretrhla aj jeho život…
Ja som sa, rovnako ako všetci ostatní, zúčastnila všetkých bojových akcií. Často som chodila i na rozviedku – dnes musím stále nosiť mäkkú obuv, pretože mi vtedy omrzli nohy. Aj tí starší však všetko vydržali. Viete, dnes sa nám to zdá až nepochopiteľné – všetci vtedy vraveli, že sa zbavili všetkých nemocí, nikoho nebolelo v krku, nikomu nikdy nebolo zle. V bojoch zahynulo mnoho našich mladých, nebolo všetkým dopriate dožiť sa víťazstva. Od tých dôb ubehlo veľa času a hovorí sa, že čas hojí všetky rany – ale nie, čas nezahojí rany, ktoré sme utrpeli stratou všetkých týchto ľudí. Naše ženy dodnes oplakávajú svojich mŕtvych. Sovietske ženy a všetci sovietski občania zdieľajú smútok a horkosť tých, ktorí stratili svojich blízkych v Lidiciach. U nás ale takých Lidíc bolo veľmi veľa. Už som hovorila, že len v našom okrese zahynulo viac než 6800 občanov, a to iba z miestneho obyvateľstva. Náš okres mal osemdesiat obcí – z tých zostalo iba dvanásť, všetky ostatné boli vypálené. Ľudia zostali bez strechy nad hlavou, nemali vôbec nič. Na západe vtedy predpovedali, že ani za sto rokov nebude možné dať všetko do poriadku. A napriek tomu sa všetko obnovilo, postavili sa krásne mestá, krásne dediny. Iba ľudí už nikto nevzkriesi…
Uvedomte si: Bielorusko malo pred vojnou 9 mil. obyvateľov. A až po 36 rokoch nás bolo znovu toľko. Predstavte si napríklad, že v každej rodine sedeli pri stole štyria ľudia – a z každej rodiny ten štvrtý zahynul. To je predsa strašné, na to nemožno nikdy zabudnúť a nemožno to nikdy odpustiť. A keby sa sčítali tí, ktorí zahynuli v našom okrese, bolo by to dokonca viac než každý štvrtý. Viete si predstaviť, čo je to 25 mil. ľudí? Po vojne som pracovala v istom okrese. Po svojom pobyte v nemocnici som mala možnosť zostať v Moskve, ponúkali mi tam aj byt, ale náš tajomník ústredného výboru Ponomarenko mi vtedy povedal: ‒ Počujte, u nás zostalo veľmi málo komunistov, veď strana stratila polovicu svojich členov. — Slová Komunisti vpred neboli frázou, keď bolo treba splniť tú najťažšiu úlohu, ako prví vždy šli komunisti, i keď nevedeli, či sa vrátia. Pri obnove to bolo takisto. Vtedy nás postihla epidémia týfusu, pretože sme pracovali nedostatočne oblečení, bosí, hladní. Naše ženy sa zapriahali do pluhov a orali. Viete, aké to bolo? To sa ani nedá opísať.
Všetci však radi spomíname na svojich slovenských priateľov, na svojich pokrvných bratov, ktorým sme hovorili prosto Slovania. Prejavili skutočné hrdinstvo, napriek tomu, že vedeli, že Hitler vydal rozkaz postrieľať rodiny tých, ktorí prejdú k partizánom. Napriek tomu išli bojovať spoločne s nami, pretože poznali, že fašizmus je našim spoločným nepriateľom a ak budú proti nemu bojovať, pomôžu priblížiť i deň oslobodenia Československa. O tomto dni snívali počas celej vojny všetci vaši občania a priateľstvá, ktoré sa tu nadviazali, sú pevné, lebo boli spečatené krvou.
Ján Nálepka zahynul v našej zemi v boji proti fašizmu a hroby našich vojakov a dôstojníkov vo vašej zemi pripomínajú, že naši ľudia umierali za oslobodenie Čechov, Slovákov a príslušníkov všetkých národov Európy. Priala by som si, aby sa toto priateľstvo stále upevňovalo a aby nikto nezabudol na vojnové hrôzy.“[2]
Franc Nikolajevič Sadoľskij – partizánska spojka
,,Narodil som sa v roku 1915 v obci Čapajevka v Jeľskom okrese. Moji rodičia boli roľníci a ja som sa stal učiteľom. Ako pedagóg som pôsobil štyridsaťjeden rokov, z toho tri roky už pred vojnou. Svoju prácu som mal rád, veď učiteľ je vychovávateľom mladej, dorastajúcej generácie. Doma nás bolo šesť detí. Dvaja moji bratia zahynuli počas Veľkej vlasteneckej vojny, tiež manželia dvoch mojich vydatých sestier sa stali jej obeťami. Zostali mi po nich synovci a netere, dnes už mám samozrejme, aj vnúčatá, ale vojna znamenala pre našu rodinu veľké nešťastie. ja sám som bol tiež ranený, ale našťastie som všetko prežil. Celú vojnu som bol na dočasne okupovanom území Bieloruska v okrese Jeľska.
Začiatok vojny ma zastihol v západnom Bielorusku, v meste Lida, kde som bol riaditeľom školy. Krátko pred obsadením Lidy fašistami som evakuoval do svojho rodiska, do Čapajevky. Tam som zostal, pretože v tej dobe už nebola možnosť nikam odísť. Nemci postupovali tak rýchlo, že som zostal na okupovanom území. Keď som už však zostal v nemeckom tyle, snažil som sa nadviazať kontakty s partizánmi. Na pokyn partizánov a za účasti dvoch členov najbližšieho oddielu sme zvolali verejnú schôdzu a na nej som bol zvolený za starostu. V tejto funkcii som potom plnil úlohy, ktoré som dostával od velenia oddielu.
Bolo to približne v tej dobe, keď na naše územie dorazili i slovenské jednotky, medzi nimi i 101. slovenský pluk, kde kapitán Ján Nálepka bol náčelníkom štábu. S Nálepkom som sa spriatelil už preto, že bol tiež učiteľ. Spoločná profesia nás zblížila, často sme sa o svojej práci rozprávali, najmä o duchu výchovy školskej mládeže. Hovoril som mu o našom veľkom úsilí vychovávať deti v duchu internacionalizmu, v duchu vernosti ideálom robotníckeho hnutia, rozprával som mu o spoločnosti, ktorá nepozná vykorisťovanie človeka človekom. Nálepka so všetkými mojimi názormi plne súhlasil, hovoril, že vo svojej práci sa vždy snažil presadzovať rovnaké zásady a že ho za to postihla strata učiteľského miesta a prenasledovanie. Spoločný jazyk sme našli i pri hodnotení medzinárodnej situácie, tiež na vojnu, ktorá naše národy postihla, sme mali rovnaký názor. Nálepka, rovnako ako ja, nenávidel nemeckých okupantov, ktorí obsadili naše domovy. Pre toto všetko sme sa stali vernými priateľmi.
S Nálepkovou pomocou som pre partizánov získaval nielen lieky, ale i dokumenty, ktoré zaujímali velenie partizánskeho hnutia i Moskvu. Raz mi napríklad odovzdal dokument, o ktorom tvrdil, že určite bude Saburova zaujímať. Ja som sa v tom nevyznal, bola to šifra, samé stĺpce číslic. Dopravil som ten dokument do štábu generálmajora Saburova a odtiaľ všetko odvysielali do Moskvy. Išlo o plán nemeckého útoku Citadela (Kursk). Obratom prišla z Moskvy otázka, kto tento dokument získal a kto ho dopravil do rúk partizánov. Moskva totiž pre tohto človeka navrhovala vysoké štátne vyznamenanie. Saburov trochu zrozpačitel – ja som mu samozrejme hlásil, že cenná informácia pochádza od Nálepku – nevedel totiž, či je možné udeliť cudzincovi niektoré z najvyšších sovietskych vyznamenaní. Takých cenných správ a materiálov nám náš kapitán Nálepka dodal veľa.
Keď Nemci začali našich chlapcov a dievčatá odvliekať na otrocké práce do ríše, veľa mladých ľudí utekalo do lesov. Nemci sa ich, samozrejme, snažili pochytať a prinútiť k poslušnosti násilím. Partizáni sa naopak, usilovali o to, aby čo najviac týchto lovcov ľudí po lesoch pobili. Nemecké velenie na to reagovalo tak, že nechávalo vypaľovať naše dediny všade tam, kde boli zabití príslušníci Wehrmachtu. Podľa jedného takého plánu malo byť pri jednej trestnej operácii vypálených 14 dedín i s obyvateľstvom. Miestna nemecká posádka by na takúto akciu sama nestačila, a tak požiadala o spoluprácu velenie 101. slovenského pluku. Nálepka na nemeckom veliteľstve vyhlásil, že jeho muži sa takej krvavej operácie zúčastniť nemôžu. Povedal, že jeho vojaci sem prišli preto, aby strážili komunikácie a nie, aby vyhladzovali obyvateľstvo, a rezolútne spoluúčasť v trestnej výprave odmietol. Dozvedel sa však pri jednom rokovaní, že celá akcia sa má začať na druhý deň o piatej ráno. Keď sa vrátil do kasární, poslal po mňa jedného vojaka. Vydal som sa hneď k nemu, okamžite mi bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. Nálepka ma ponúkol, aby som sa posadil, ale sám sa ďalej nepokojne prechádzal po miestnosti.
‒ Musíte zachrániť obyvateľstvo v 14 dedinách a prinútiť ho utiecť do lesov, — povedal mi a hneď mi začal čítať zoznam obcí, ktoré chceli Nemci nasledujúceho rána vypáliť. Toto všetko sa odohrávalo niekedy o polnoci, takže do začiatku vyhladzovacej akcie zostávalo iba 5 hodín. Spoločne s istou ženou – volala sa Jefrosina – sme okamžite vyrazili do Jeľska. Do rána sme urazili tridsať kilometrov a väčšinu ohrozených obcí sme stačili obísť. Keď sme namierili do mojej dediny, už svitalo. Začuli sme prvé výstrely a videli stĺpy dymu stúpajúce k nebu. Pretože však Nemci prišli predovšetkým zabíjať a dedinčania stačili ujsť, nakoniec prázdne obce nechali na pokoji, zrejme v nádeji, že na budúce sa im podarí zastihnúť ľudí nepripravených. Medzi zachránenými obcami bola i moja rodná Čapajevka.
Spomínam si ešte na jednu zaujímavú epizódu. Zo svojho niekdajšieho učiteľského pôsobiska, z Lidy, som si priviezol malý rozhlasový prijímač. U nás v obci však nebola zavedená elektrina a tak som rádio venoval Nálepkovi. V dome, kde býval, (*u vyššie spomenutej Jevdokii M. Vegľakovovej) sa potom schádzali jeho slovenskí priatelia a spolupracovníci a tiež partizáni. Nálepka púšťal rádioprijímač tak hlasno, že vysielanie z Moskvy bolo počuť nielen uňho v izbe, ale i v susednej miestnosti. Nálepka bol veľmi starostlivý, vždy bezchybne upravený, zdvorilý. Mal som ho veľmi rád a všeličomu som sa pri ňom priučil. Často nám rozdával svoje cigarety, rád sa podelil o dobroty, ktoré dostával z domu a sem-tam si s nami zahral i karty, i keď on sám na to veľmi nebol, na karty boli priebojníkmi niektorí jeho kamaráti.
Pri jednom zo záťahov na mládež, ktorá sa posielala na práce do Nemecka, zhromaždili fašisti chlapcov a dievčatá z troch okresov na jeľskej železničnej stanici, v obilných skladiskách, obohnaných ostnatým drôtom. Nálepka nám dal pokyn, aby sme otvorili skladisko a pustili tých mladých ľudí von skôr, než ich Nemci stačia odviezť. Šli sme na to štyria – bratia Mazurkevičovci, Jakov Targunskij a ja. Skladisko strážila kolaborantská polícia. Pristúpil som k veliteľovi stráže a dal som sa s ním do reči. Mal som od Nálepku doklad, v ktorom sa uvádzalo, že som starostom našej obce a že mám vybaviť nejakú záležitosť s jedným zo zajatcov. Kým som takto upútaval policajtovu pozornosť, ostatní chlapci obehli budovu skladu, vypáčili zo steny dve brvná a dohodli sa s Pavlom Žuravským, ktorý bol vnútri, ako budú chlapci a dievčatá utekať. Počas noci sa celý tábor takmer vyprázdnil. Keď som si ráno po tohto Žuravského prišiel (na papieri od Nálepku sa uvádzalo, že je chorý a na práce nemôže), bola už stanica plná zúriacich Nemcov. Mňa vtedy hrozne zbili jazdeckými bičíkmi, ale hlavné bolo, že sa akcia vydarila.
Nálepka mi často rozprával, že má doma na Slovensku veľkú lásku. I jej meno mi povedal, ale to som už zabudol. Dokonca mi ukazoval aj jej fotografiu a tiež fotografie detí, ktoré pred vojnou učil. Avšak o rodine hovoril málokedy, väčšinou sme hovorili o súčasných udalostiach. Bol to ozajstný internacionalista, taký, ktorý svoje svetonázorové cítenie nedokazoval len slovami, ale skutkami. Miloval nás, Bielorusov alebo Ukrajincov rovnako ako vlastný slovenský národ. Často hovoril, že Česi a Slováci sa bez pomoci sovietskych ľudí nikdy nedokážu vymaniť z nemeckého područia. Práve preto musíme všemožne pomáhať sovietskej armáde a sovietskemu ľudu, hovorieval. Iba Sovietsky zväz dokáže poraziť Nemcov ako na vlastnom území, tak v spolupráci s nami i u nás doma. Keď som mu raz povedal, že iba spolupráca nestačí, že treba prejsť do lesov, na našu stranu, a dokázať úprimnosť svojich úmyslov so zbraňou v ruke, odpovedal mi: ‒ I to sa stane. Potreboval by som však na to taký oddiel, ku ktorému by som mohol prebehnúť s celým svojím plukom. — A požiadal ma, aby som mu dohodol stretnutie s generálmajorom Saburovom. Chcel spoločne s ním pripraviť plán prechodu slovenského pluku na stranu partizánov. Od Saburova som mal naopak pokyn, aby som sa Slovákov snažil získať pre spoluprácu, takže Nálepkova snaha bola v dokonalom súlade s tým, čo bolo zmyslom mojej ilegálnej činnosti. Mal som z toho veľkú radosť. Pevne som ho objal a pobozkal. Ján Nálepka ma upozornil: ‒ Buď ale opatrný, u partizánov nehovor o žiadnom Jánovi, iba o Repkinovi. — Bola to jeho prezývka. ‒ Pred Saburovom mám tiež hovoriť o Repkinovi? — spýtal som sa ho. Odpovedal: ‒ Áno, zatiaľ tiež. —
Zásady konšpirácie platia všade. Keď som Saburovovi hlásil, že dosť vysoký dôstojník slovenskej armády chce s veľkou jednotkou prejsť na stranu partizánov, chcel generál vedieť, čo je to za dôstojníka a ako sa volá. Ja som však po predchádzajúcom dohovore s Nálepkom i Saburovom povedal iba pár detailov o tom, čo zmienená slovenská jednotka robí, kde operuje a že štáb má v škole v Jeľsku. Saburov ďalej trval na svojom a tak som mu sľúbil, že mu s tým dôstojníkom dohodnem stretnutie, avšak iba pod podmienkou, že mi ručí za jeho život. Bol som vtedy presvedčený, že partizáni spravia s každým okupantom krátky proces, bez ohľadu na to, akej je národnosti.
‒ Mýlite sa, — povedal mi Saburov, ‒ toto sa týka predovšetkým Nemcov. Slováci sú tu, u nás, z donútenia a pozícia väčšiny z nich je prinajmenšom neutrálna. S tými musíme hovoriť celkom ináč. O vášho Repkina sa rozhodne nemusíte báť. —
Odvtedy, teda od prelomu rokov 1942/1943 si vymieňali listy.
Korešpondenciu som dopravoval ja. Listy boli, prirodzene, tajné, zapečatené, takže ich obsah nepoznám. V máji dal Saburov striktný pokyn: ďalej akciu neodďaľovať, inak bude narušený plán ďalšej činnosti partizánskych jednotiek. Tesne pred prechodom Slovákov k partizánom, niekedy v polovici mája, sa konala ešte jedna porada. Saburov ma poslal do Komúny, to bola osada asi tak kilometer za Jeľskom, kde na mňa mal čakať Nálepka a ja som ho potom mal zaviesť cez Remezy do Čapajevky – necelých tridsať kilometrov pochodu to bolo. Čakal som v Komúne od rána a keď sa ani na obed nikto neobjavil, poslal som spojku do Jeľska. Než sa ale stačila vrátiť, sám už vidím, že ku Komúne sa valí vojenský oddiel – lenže nie slovenský, ale nemecký. Neskôr sa ukázalo, že v slovenskej jednotke sa našiel jeden dôstojník, ktorý s plánom prechodu k partizánom nesúhlasil. Bol to tiež antifašista, no nie prosovietskeho, skôr prozápadného razenia. Jeho snom bolo, aby Slovensko oslobodili angloamerické vojská. Zrejme hlásil Nálepkov zámer nemeckému veleniu. Nálepka a asi štyria jeho ďalší vojaci prešli k partizánom. Myslím, že to bolo zo štrnásteho na pätnásteho mája. Uvítanie v Gnojnom bolo slávnostné – ľudia priniesli Nálepkovi kvety a usporiadali pre neho domácu hostinu.
Ján Nálepka bol skvelý bojovník. Nenávidel Nemcov aj ich prisluhovačov a nemal s nimi zľutovanie. Spomínam si na jednu zaujímavú epizódu. Našim ľuďom sa dlho nedarilo odhaliť dvoch zradcov, ktorí pôsobili partizánom a okolitému obyvateľstvu veľké škody. Nálepka o nich získaval informácie od istého dievčaťa. Keď raz zistil, že obaja títo ľudia sú práve v Šarine, to je obec neďaleko Jeľska, vychystal tam svoju jazdeckú čatu, ktorú sám viedol. Tí chlapi, samozrejme, zazreli mužov na koňoch, ale uniformy ich zmiatli tak, že sa nepokúšali o útek. Nálepkovi vojaci ich zatkli a vyviedli ich do stredu dediny. Zhodou okolností som vtedy v Šarine bol a videl všetko na vlastné oči. Nálepka počkal, že sa zíde obyvateľstvo dediny a spýtal sa ľudí, čo o nich súdia. Ja sám som vtedy netušil, že ide o zradcov a provokatérov, ale náš veliteľ čaty, ktorý tam bol tiež, hneď povedal, čo sú zač a ľudia ich odsúdili.
Naposledy som Nálepku videl niekedy v auguste 1943. Spýtal som sa ho, či sa počas leta dostal do vlasti. Nálepka mi odpovedal: ‒ Už sa na to chystám, onedlho budeme oslobodzovať aj moju vlasť. Hovorí sa o tom, že by nás na Slovensko vysadili z lietadiel. Ako to nakoniec dopadne, to ešte neviem, ale každopádne už to dlho trvať nebude… Bez vás, bez vašej armády by sme naše územie neoslobodili. Keď sovietska armáda dôjde k nám, pripojíme sa k nej a nepriateľa zničíme spoločne. — To bol náš posledný rozhovor. Pevne som veril, že sa ešte stretneme, ale už sa to, žiaľ, neuskutočnilo.
Zvíťazili sme nad nepriateľom, ruka v ruke s našimi priateľmi v zbrani, a teraz je našou povinnosťou starať sa o to, aby priateľstvo medzi našimi národmi ďalej rozkvitalo, ako si to Ján Nálepka vždy prial. Často hovorieval: ‒Máme predsa rovnakú krv, sme Slovania, my jednoducho musíme byť priateľmi. — A mal pravdu. Priateľstvo medzi Slovanmi by malo byť samozrejmosťou. Sme ako bratia a sestry a mali by sme si vo všetkom pomáhať.“[3]
Konstantin Petrovič Petrušenko – sovietska rozviedka
K. P. Petrušenko sa narodil v roku 1911 v roľníckej rodine v kyjevskom kraji. Na svojich rodičov si nepamätal, lebo zomreli, keď bol ešte veľmi malý. Žil vo veľmi ťažkých podmienkach, od šestnástich rokov začal pracovať. V roku 1928 vstúpil do Komsomolu a o desať rokov neskôr, v roku 1938 do Komunistickej strany. Ako spomína: ,,V priebehu týchto rokov sme prežili mnohé ťažké obdobia, ako napr. rok 1929, pred začiatkom kolektivizácie. Bola to veľmi ťažká doba a dnes si to už mladá generácia nedokáže ani predstaviť. Potom som nastúpil vojenskú službu u pohraničníkov a po návrate som začal študovať na kyjevskom technickom inštitúte, kde som bol zvolený za tajomníka komsomolskej organizácie. Pracoval som pod vedením Višnevského, ktorý ma viedol správnym smerom. Hovoril mi, že ľudí treba chrániť a hájiť a že je neprípustné potrestať hoci aj jediného nevinného, a preto je nutné konať veľmi opatrne.
V roku 1942 som bol pozvaný na najvyššie veliteľstvo, kde mi ako v tomto smere už skúsenému pracovníkovi navrhli, aby som sa s pomocou kvalifikovanej rozviedky postaral o zaistenie bezpečnosti pri spojení Kovpaka a Saburova, pretože tieto dva partizánske zväzky na Ukrajine mali podľa Stalinovho príkazu vyjsť z Brjanských lesov na pravý breh Dnepru a organizovať tam partizánske hnutie. Stalin k sebe pozval Kovpaka, Saburova a ďalších partizánskych veliteľov a dal im presné pokyny. Saburov s Kovpakom žiadali, aby im bola pridelená kvalifikovaná rozviedka, preto som tiež bol neskôr vyzvaný, aby som povedal, akým spôsobom chcem túto úlohu splniť. Rozhovoru sa tiež zúčastnil Vorošilov, ktorý ma povzbudzoval a usmieval sa na mňa svojim typickým úsmevom. Viete, Stalina si všetci bezhranične vážili, ale tiež sa ho trošičku báli. Stalin bol veľmi vážny, korektný človek, pred ktorým sa toho nesmelo veľa nahovoriť. Všetko muselo byť povedané krátko a jasne.
Pridelili mi trinásť radistov a zorganizované skupiny parašutistov s vysielačkami, vysadené po celej trase pohybu oboch zväzkov, ktorú schválil Stalin. To znamená, že sme vedeli o všetkom, čo sa deje na tejto trase. A tak som sa dostal k Saburovovi. Po rozmiestnení diverzných skupín na trase pohybu bolo našou úlohou dostať sa do Bieloruska. Musíte si uvedomiť, že počas tejto cesty bolo treba prejsť také veľké vodné prekážky, ako bola Desna, Dneper, Pripjať a mnoho plytkých tokov. Napríklad prechod Dnepra sa mal uskutočniť v okrese Lojevo, kde bola veľmi početná vojenská posádka, naviac tam boli vysoké brehy, prepravné prostriedky žiadne, a preto bolo treba odlákať nepriateľa inam. Preto sme rozvinuli tzv. dezinformáciu – vypytovali sme sa na Gomel, na gomelskú políciu, atď., a všetky tieto informácie sa cez rádiostanice dostávali k Nemcom. Všetka pozornosť bola teda obrátená na Gomel. Keď sme odlákali nepriateľa, prešli sme Dneper už bez ťažkostí. Iste je vám známe, koľko ľudí zahynulo, keď prechádzala Dneprom armáda, kým my, dva veľké partizánske zväzky, to znamená niekoľko tisíc ľudí, sme cez Dneper prešli bez strát. Až potom, na druhej strane rieky, došlo k stretnutiu s nepriateľom, pretože ten tam svoje oddiely rýchlo presunul. Na pravom brehu Dnepra sme sa tiež po prvý raz stretli s vojakmi slovenskej divízie. V tomto období platilo: zničiť všetko a každého, ktorý so zbraňou v ruke bojuje proti Sovietskemu zväzu. Podľa Stalinovho príkazu však úlohou našej rozviedky bolo niečo celkom iné: využiť všetko, čo je možné využiť v boji proti Nemcom. Pred našou rozviedkou teda stála veľmi zodpovedná úloha – presvedčiť Slovákov, že nám môžu pomôcť v boji proti nepriateľovi. A prvé stretnutia so Slovákmi ukázali, že je možné s nimi spolupracovať.
O Jánovi Nálepkovi som vedel už vtedy, keď som bol ešte v Moskve. I keď podľa Saburovovej knihy sa zdá, akoby som o ničom nevedel, hlásenia totiž dochádzali k Saburovovi. Vedel som o tom, že Nálepka spolupracoval s Bielorusmi ešte skôr než s nami. Vedel som už v Moskve i to, že v slovenskej divízii existuje antifašistická ilegálna činnosť. Preto som tiež hľadal spojenie. Nálepku u nás poznali ako dôstojníka, náčelníka štábu 101. pluku. Našou úlohou tu v Žitomírskej oblasti a v Bielorusku, bolo nadviazať spojenie so Slovákmi, pretože to by potom znamenalo získanie dôležitých informácií pre našu rozviedku, čo ma veľmi zaujímalo. Vedel som však i to, že tejto divízii pracuje i anglická rozviedka, ktorej centrála bola v Londýne. V ústrety nám vyšli vojaci pluku Jána Nálepku. A prečo? V tej istej dobe sa totiž vytvorila situácia, keď táto jednotka chcela v plnej zostave prejsť na stranu partizánov, o čom bolo zaslané hlásenie najvyššiemu veleniu sovietskej armády. Stalin to však nepovolil, pretože na Slovensku by došlo k represáliám… Preto Stalin rozhodol, že prejsť majú iba tí dôstojníci a vojaci slovenskej armády, ktorým hrozí uväznenie Gestapom.
S Nálepkom som spolupracoval veľmi často. Úlohou nás rozviedčikov bolo chrániť ľudí pred vyzradením. Preto sme sa s Nálepkom schádzali celkom tajne, vôbec nikto o tom nevedel, nehovoril som to dokonca ani Saburovovi, pretože život človeka, ktorý žije medzi nepriateľmi, som musel chrániť. A nemyslite si, že to bol iba Ján Nálepka. S nami spolupracovalo mnoho ďalších slovenských dôstojníkov. Z tohto dôvodu bolo tiež nutné urobiť veľký kus práce medzi našimi ľuďmi, aby nechávali Slovákov na pokoji.
Slováci nám pomáhali často, raz napríklad naša diverzná skupina podmínovala železničnú trať, aby vyhodila do vzduchu nemecký vlak a jeden zo Slovákov, ktorí mali túto trať chrániť, pri tejto akcii pomáhal. Pritom samozrejme, vedel, že v prípade prezradenia by ho Nemci zastrelili. My sme sa však snažili robiť všetko tak, aby títo ľudia boli uchránení. Ďalšia vec – keď už Ján Nálepka bol u nás v Saburovovom zväzku a stal sa veliteľom oddielu, bola chyba, že sa zúčastnil ovručskej bitky, nemalo k tomu dôjsť, pretože to bol človek s perspektívami do budúcnosti. Jeho presvedčenie, srdce i mozog boli plne podriadené záujmom národa. Jeho život však pretrhla nemecká guľka v bitke o Ovruč. Jeho smrť na mňa hlboko zapôsobila. Mali sme sa radi, vážili sme si jeden druhého. Ja som si ho ako človeka veľmi cenil, pretože veľmi pomohol. Keď sme napríklad obsadili okolie Selizovky v Žitomírskej oblasti, vo veľmi krátkom čase sa nám spoločne podarilo dostať do svojich rúk najdôležitejšiu komunikáciu, zneškodnili sme všetky vojenské posádky – dokonca vtedy na seľsovietoch viseli naše zástavy.
V Selizovke prepukol ťažký boj – a kto pomohol? Opäť Slováci, Ján Nálepka. Zišiel som sa vtedy s ním, pretože situácia bola skutočne zlá, a on mi odovzdal podrobné správy o všetkých akciách, ktoré mali Nemci pripravené, a o úlohe Slovákov v tejto operácii. Čiže vďaka Nálepkovi sme ešte pred bitkou poznali rozmiestnenie nepriateľských síl a spoločne sme sa dohodli na spôsobe vedenia boja. Začala sa streľba a ťažký boj medzi Slovákmi a Nemcami. Partizánskemu zväzku sa vďaka pomoci slovenského pluku podarilo vyjsť z tohto boja úspešne. Veľkú úlohu tu samozrejme zohral Ján Nálepka, bez neho by nám bolo omnoho horšie. Saburov vždy všetky úlohy zadané vrchným veliteľom Stalinom so cťou splnil. Bez akéhokoľvek pokynu potom zorganizoval najväčší zväzok partizánskych oddielov na Ukrajine. Bola to iba jeho zásluha, nikto mu to neprikázal. V tých najťažších bojoch vždy našiel východisko, bol to veľmi schopný veliteľ. O Saburovovu rozviedku som sa staral ja, nikto iný. Myšlienky mi zabehli iným smerom. V pamäti začali ožívať udalosti, keď k nám prišla so správou istá dievčina, dcéra policajta, a priniesla lístok od akéhosi tajomného kapitána Repkina. Stálo v ňom: Slováci sú radi, že ste sa objavili na ich obzore….“[4]
Stepan Nikolajevič Lesin – ,,pobratim“ Jána Nálepku
S. N. Lesin sa narodil v roku 1912, pochádzal zo Sibíri z veľmi chudobnej rodiny, mal iba matku. Počas vojenskej služby získal kvalifikáciu vodiča. Keď sa vrátil z vojenskej služby, vypukla vojna a on sa dostal do Saburovovho oddielu, kde zostal s ním až do konca vojny. Po jej skončení prišiel do Kyjeva, kde zostal žiť a oženil sa. Mária Lesinová, manželka S. N. Lesina spomína: ,,O partizánskych bojoch mi manžel veľa rozprával. V partizánskom oddieli ho všetci mali radi, pretože nikdy nestrácal zmysel pre humor, vždy vedel všetkým pozdvihnúť náladu i v tých najťažších chvíľach. Môj muž bol neustále so Saburovom. Raz oddiel prepadli Nemci a začali paľbu, ktorú zamerali predovšetkým na veliteľa. Manžel ho zakryl vlastným telom, zachránil mu tak život a sám bol pritom zranený. Za tento čin bol potom vyznamenaný.
Partizáni tiež informovali armádu o nepriateľských pozíciách. Keď partizáni prišli do Kyjeva, k ich oddielu prešiel československý kapitán a priviedol so sebou svoj oddiel. Manžel hovoril, že bol s Nálepkom až do jeho smrti, potom bol i na jeho pohrebe. Manžel mi vtedy povedal: ‒ Bol to vynikajúci človek, bol by mohol urobiť pre svoj ľud veľmi veľa. — Keď potom prišla Nálepkova rodina, tiež sa s nimi stretol – pozýval ich k nám, ale oni nemohli, mali naponáhle. Veď viete, veselo im nebolo. Neskôr sme dostali list od jeho brata…“[5]
[1] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 135 – 136.
[2] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 120 – 124.
[3] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 114 – 120.
[4] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 91 – 94.
[5] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 104 – 106.
Pridaj komentár