kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
,,Pod volným sluncem svobodně budeme žít, svobodně s otci i bratry na rolích lidstva sít, s matkami svými, s ženami svými eposy slávné i ballady teskné o hrobech Jánošíků zpívati budem.“[1]
Štátna ľudová škola v Smižanoch, 1919 – 1922
Malý Janko začal navštevovať Ľudovú školu v Smižanoch od septembra 1919, kedy bol tlak maďarizácie na školstvo (popri administrácii) stále najciteľnejším. Hoci dovtedy bola slovenská reč vytisnutá zo všetkých odborov verejnej správy, predsa len sa niekedy či notár či úradník prihovoril k slovenskej stránke aj v rodnom jazyku. Horšie to bolo na školách, kde namiesto sladkých zvukov materčiny ešte stále prevládali cudzie slová a maďarizácia tak kazila čistú slovenčinu. Po vzniku novej republiky bolo cieľom z pomaďarčených škôl urobiť slovenské, no mnoho učiteľov (či na cirkevných či štátnych školách) sa držalo zaužívaných štandardov a poslovenčiť školy nemal kto, zvlášť chýbal slovenský šlabikár a špeciálna pedagogická spisba.[2]
V štátnych a cirkevných školách Spišskej Novej Vsi prevládal maďarský a nemecký duch a zavádzanie slovenčiny tak prebiehalo veľmi pomaly, až do marca 1919, keď novým školským referentom bolo s okamžitou platnosťou zrušené vyučovania maďarského jazyka, literatúry a dejín. Vyučovanie sa zastavilo (školský rok 1918/1919 bol skrátený) a žiaci boli prepustení s vysvedčením, kde bolo napísané, že školu prevzala československá vláda. Keďže učiteľské zbory neovládali slovenský jazyk, buď boli prepustené a mohli sa rozhodnúť, či sa vrátia do Maďarska, alebo tu v prípade trvalého bydliska zostanú, ale bez služby.[3]
Do škôl začali prichádzať noví učitelia z Čiech pre nedostatok slovenských učiteľov, ktorí však neboli (hlavne na Spiši) Čechom príliš naklonení, čo vyústilo do nasledovnej rezolúcie spišského učiteľstva: ,,Slovensko na východe kultúrne upadá. Vláda poslala na naše školy českých učiteľov. Tí vyučujú po česky, prinášajú českú kultúru, deti im nerozumejú. Sú to ľudia nediplomovaní a mravnosti pochybnej. Žiadame preto, aby na ľudových, meštianskych a stredných školách učili len Slováci. Poskytnite nám možnosť vzdelávať sa. Vítame slovensky vzdelaných Čechov, ale len ako pomocníkov.“[4]
Snaha českého učiteľstva docieliť jednotu a spojenie so spišským učiteľstvom sa nakoniec uskutočnila v máji 1920, kedy boli českí učitelia vzatí pod ochranu župy, ale nebola ,,preklenutá priepasť medzi Čechmi a tzv. slovenskými učiteľmi, ktorí mali v sebe na ten čas ideológiu čisto maďarskú, lebo poriadne po slovensky hovoriť vedel z nich málokto a písať správne – žiadny.“[5] Všetko sa vyriešilo novým zákonom (č. 276/1920 Zbierky zákonov a nariadení), podľa ktorého boli učitelia a učiteľky s maďarským diplomom povinní zložiť na školskom inšpektoráte skúšku zo slovenského jazyka a vlastivedy.[6]
(Zo spomienok Jozefa Mikolaja, triedneho učiteľa JN)
,,Ján Nálepka bol mojím žiakom v školskom roku 1920/1921. Bolo to v čase môjho návratu z ruského zajatia, v ktorom som bol ako dôstojník maďarskej domobrany od roku 1916. Moja trieda bola veľká, bolo v nej 70 žiakov v 2. a 3. postupnom ročníku. Ovládať toľko žiakov je pre učiteľa priam umením. Počas svojej 46-ročnej učiteľskej praxe som si osvojil takú metódu, že keď mi disciplína v triede povolila – stáva sa to obyčajne na posledných vyučovacích hodinách – začal som žiakom rozprávať alebo čítať rozprávky. V čase, keď bol Ján Nálepka mojím žiakom, veľa som deťom rozprával o Sovietskom zväze. A práve tieto moje rozprávania o Rusku, o tajge na Sibíri, o Bajkale, okolo ktorého som viackrát precestoval, o ruskej zime, o povahe ruského človeka, o riekach, či o bohatstve ruskej zeme najviac zaujali malého žiačika s kučeravými vlasmi, ktorý ako najmenší v triede sedel v prvej lavici skraja vedľa Jožka Baláža (*neskoršieho zástupcu riaditeľa Gymnázia v Spišskej Novej Vsi), s ktorým Janko Nálepka súťažil o prvenstvo v triede… Nálepka mal úhľadný rukopis. Za pekné písmo obaja moji najlepší žiaci – Nálepka a Baláž – dostali na skúške od správcu miestneho drevoskladu aj peňažnú odmenu… V škole mal Janko výborný prospech. Od samého detstva rád čítal, venoval čítaniu takmer všetok čas a neskôr si založil aj vlastnú knižnicu.“[7]
Podľa Mikolajovho rozprávania mal Ján Nálepka ako dieťa najradšej kratučké rozprávky, ktoré žiakom čítal z ruskej knihy L. N. Tolstého Vlk a pes, či poviedku Zlodejovi čiapka horí, na ktorú bystrý žiačik vyskočil z lavice so slovami: ,,Pán učiteľ, to sa zlodej sám prezradil!“[8]
Jozef Mikolaj ďalej pokračuje: ,,Musím povedať, že v Smižanoch nebolo ľahké budiť slovenské národné povedomie, lebo obyvateľstvo na Spiši bolo rôznorodé. A preto som učil svojich malých druháčikov pesničku: Všetci sme Slovania tam spod snežnej Tatry, Rus, Poliak, Ilýr, Čech, sú našimi bratmi... Malý Janko ju spieval s oduševnením, hlások mal už vtedy veľmi čistý, krásny a vždy hlasnejšie ako ostatné slová vyspieval tie posledné …sú našimi bratmi. S rovnakou radosťou spieval s triedou pesničku Krajšie mesto Žilina, Žilina, než uhorská krajina, krajina. Učil som svojich žiakov aj vlastenecké básničky: Ja som pyšný, že som Slovák… Vidím Janka ešte dnes, ako stojí rovno, ako strunka, bradička trochu zdvihnutá. K slovenskému národnému povedomiu ho vychovala nielen škola, ale aj jeho rodičovský dom. Mne ako učiteľovi bolo už vtedy jasné – aj keď som, pravdaže, ako žiaden učiteľ nemohol tušiť, ako sa chlapec vyvinie – že najmenší žiačik v triede je dieťa bystré, nadané a múdre. A v neskorších rokoch sa k týmto vlastnostiam pridružili aj ďalšie: usilovnosť, vytrvalosť, nebojácnosť, výbojnosť, túžba po pravde, spravodlivosti, slobode, a to nielen osobnej, ale aj národnej.“[9]
Štátna meštianska škola v Spišskej Novej Vsi, 1923 – 1927
Malý Janko sa povahovo od svojich starších bratov značne líšil. Bol smelší, nápaditejší a už odmala prejavoval záujem o knihy, šport a hudbu. Podľa Jozefa Nálepku, ,,otec, od toho dňa, keď ho prebudil k životu, prejavoval k nemu väčšiu nehu. Keď začal Janko študovať, vymohol si u otca, že nebude po škole pracovať na poli ani okolo hospodárstva. Aj cez prázdniny mal jeden mesiac voľno. My mladší sme nechápali, ako mohol Jano získať u otca také úľavy. Nám otec nedal ani vydýchnuť, stále mal pre nás nejakú prácu. A zatiaľ Jano využíval voľný čas na čítanie, štúdium a hru na rôzne hudobné nástroje.“[10]
Ján Nálepka vychodil 4. triedy Štátnej ľudovej školy v Smižanoch (1919 – 1922) a 4. triedy Štátnej meštianskej školy v Spišskej Novej Vsi (1923 – 1927). Už v tomto veku vedel uplatniť svoju vôľu a bol veľmi cieľavedomý (neskoršie si sám zažiadal o prijatie na učiteľský ústav, hoci nemal ani pätnásť rokov). Pre mladého chlapca nastal čas nových povinností, bolo treba dochádzať do mesta, pribudlo učiva a musel pomáhať aj doma. S učením však nikdy nemal ťažkosti, veľmi ľahko zvládol všetky predmety, čo dokazujú jeho vysvedčenia. Mal veselú a priateľskú povahu, ľahko nadväzoval kontakty, svojich nových spolužiakov učil spoznávať a chrániť prírodu, rozpoznávať lesné plody, huby, lúčne a lesné kvety, trávu, stromy podľa listov a kôry či ihličia, vtákov podľa letu, spevu, zafarbenia peria, tvaru hniezda…
[1] KOPTA, J. Jánošík. In Slovenské hlasy. [4. február 1919. ročník III, č. 5, s. 1].
[2] Školy. In Slobodný Slovák. [6. september 1919, ročník II, č. 37, s. 1].
[3] KORMOŠOVÁ, R. 2011. Sila ducha doby. Spišská Nová Ves: OZ Epeus, s. 29.
[4] KORMOŠOVÁ, R. 2011. Sila ducha doby. Spišská Nová Ves: OZ Epeus, s. 35.
[5] Tamže, s. 36.
[6] Tamže.
[7] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 15.
[8] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 15.
[9] Tamže.
[10] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 9 – 10.
