kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Spustenie operácie Fall Weiss (Útok na Poľsko)
,,Dopíš svoj verš, rozlúč sa ešte s nami a potom odíď navždy, básnik ihravý. Hodina odbila a čas je okovaný a my v ňom chabí, tápaví. S tŕpkami v hrdle zdržaného vzlyku nás zdraví tento neúprosný vek. Všetko je stratené? Mám slovo na jazyku. Na bolesť myslel som a našiel na ňu liek…“[1]
Jozef Tiso o princípe völkisch
V piatok 1. septembra 1939 predseda vlády Jozef Tiso vydáva stanovisko k udalostiam, ktoré začínajú meniť nielen tvár Európy, ale aj celého sveta, nasledovným vyhlásením pre slovenský národ: ,,Hlásime sa k boju, aby sme mali právo hlásiť sa aj k všetkému, čo nám patrí.“[2] Týmto vyhlásením je obhájený útok na Poľsko zo strany Slovenského štátu, ktorý sa pridal k nacistickej Tretej ríši, lebo ,,svoj národný a štátny život iba bránime a podľa mravouky sa ho vzdať nesmieme, a nech veci dopadnú ako chcú, my si len svoje budeme brániť. Na nikoho útočiť nebudeme, ale cez svoje hranice nikomu prejsť nedovolíme, aby sa naše územie nestalo bojiskom! Stojíme pred usporiadaním strednej Európy, po ktorej sa volá od roku 1919 stále. Definitívne riešenie Európy nemôže byť založené na inom základe, než predstavuje zásada národnostného vyhranenia politického. Princíp völkisch je zásadou kresťanskou, praktické prevedenie, ktorej musí byť smernicou pre usporiadanie Európy, aby prestali hádky a rekriminácie pre krivdy páchané na príslušníkoch inej národnosti. Veríme, že toto usporiadanie Európy bude sa diať na základe zásady národnej rovnoprávnosti a národnej integrity. Túto zásadu ako príkaz prirodzeného práva prízvukujeme vo vrave vojnového rinčania ako našu najväčšiu silu…“[3]
Postaviť sa Hitlerovi na odpor zo strany slovenskej vlády zrejme neprichádzalo do úvahy, lebo ,,kto triezvym rozumom, statočnou slovenskou dušou a s odhodlaným srdcom skúma vojnové položenie Slovenska, musí skloniť hlavu pred Bohom, že takto riadi osudy slovenského národa a musí vzdať vďaku hlave štátu Dr. Jozefovi Tisovi, jeho zástupcovi Dr. Vojtechovi Tukovi a všetkým jeho spolupracovníkom za čin, ktorý vykonali, keď 13. marca dohodli sa s Füfherom a dali Slovensko už ako samostatný štát pod jeho ochranu.“[4]
,,Nerobí nám dobrú reklamu táto slovenská vláda“, však protestujú zahraniční Slováci deň po útoku slovenskej armády na Poľsko, ,,meno slovenský sa stáva smutne slávnym. Veríme, že slovenský národ veľmi skoro zmyje tú hanbu, ktorú naň uvalili zradcovia.“[5]
Podľa neskorších vlastných slov gen. F. Čatloš, ktorý bol priamo podriadený nemeckému veleniu, vraj nerátal s tým, že Nemci vydajú rozkaz slovenským jednotkám prekročiť hranice, a na svoju obhajobu tvrdil, že tento rozkaz prišiel 1. septembra od gen. W. Lista, ktorým nariaďoval, aby slovenské vojsko útočilo v smere aj za Javorinou až k Nowemu Targu. Týmto sa dostal do sporu s nemeckým gen. Engelbrechtom, náčelníkom nemeckého styčného štábu pri slovenskej poľnej armáde, už v prvý deň ťaženia: ,,Von Engelbrechtovi som pokoje oznámil, že na takéto spôsoby nie sme zvyknutí a moji dôstojníci smú poslúchať iba mňa a on je predsa nemeckým generálom. Ja, ako podriadený gen. Listovi musím rozkaz poslúchnuť, ale ide o medzištátnu vec a prekročenie hraníc môžem nariadiť iba so zvolením Dr. Tisa, ktorý je najvyšší veliteľ slovenskej brannej moci…“[6] O tejto situácii upovedomil aj J. Tisa s tým, že ak nezareaguje záporne, bude sa to pokladať za slepú poslušnosť a servilnosť nemeckej vláde. J. Tiso však mlčal a ozval sa až po oslobodení Javoriny s príkazom, aby ,,sme sa vyhýbali konfliktom s Nemcami v týchto pre Slovensko osudných dňoch a poslúchali ich rozkazy bez odporu.“[7]
Ťaženie slovenskej armády proti Poľsku, september 1939
V skorých ranných hodinách 1. septembra 1939 nemecké nacistické vojská zaútočili na Poľsko. V rovnakom čase, bez predchádzajúceho vypovedania vojny, vstúpili na poľské územie aj jednotky slovenskej armády. V súlade s nemeckými požiadavkami veliteľstvo Bernolák vydalo rozkaz, aby 1. divízia začala postup na Spišská Belá – Nowy Targ s cieľom dosiahnuť cestu Nowy Targ – Krościenko a 3. divízia Rázus aktívnou obranou viazala čo najviac poľských síl.[8] Ťaženia proti Poľsku sa por. Ján Nálepka zúčastnil v rámci 3. pešej divízie, zasadenej v priestore severovýchodnej hranice Slovenska pod velením plk.gšt. Augustína Malára. 3. divízia, ktorá spočiatku viazala poľské sily na hraniciach na východe Slovenska, zažila najtvrdšie boje pri Czeremche, Čertižnom, Duklianskom a Lupkovskom priesmyku…[9]
Zaistenie severných štátnych hraníc
Jednotky 1. pešej divízie Jánošík prekročili poľské hranice súčasne so začatím útoku vojsk nemeckej 14. armády na smere Dolný Kubín – Nowy Targ. Po vstupe na územie Poľska nenarazili na vážnejší odpor a do večera 1. septembra dosiahli čiaru Javorina – Jurgów – Niedzica, a keďže ako prvý prápor pešieho pluku obsadili Javorinu, rozhodnutím gen. Čatloša bol im udelený názov Javorinský, (Javorinský prápor I. pešieho pluku). Do 3. septembra jednotky 1. divízie obsadili Zakopané a dosiahli cestu Nowy Targ – Krościenko. Dňa 5. septembra sa zmocnili priestoru Kamenica – Bludza – Zalesie, kde bol ich postup zastavený. Veliteľ divízie gen. II. tr. A. Pulanich potom ponechal jeden prápor v Zakopanom a menšie jednotky v Javorine Jurgówe, Nowom Targu, Czarnom Dunajci a Nowej Bialej, zatiaľ čo ostatné jednotky divízie sa do 9. septembra vrátili späť na Slovensko.[10]
8. septembra vyšiel Čatlošom dôverný rozkaz, v ktorom zdôraznil, že Slovenský štát bol v tomto čase jediným nemeckým vojenským spojencom, čo dáva záruku budúcnosti slovenského národa, lebo ,,správny inštinkt a rozumné vývody nášho národa a jeho vedúcich činiteľov nás nielen zachránia, ale poistia i zveľadia našu budúcnosť. Deľba Slovenska už nenastane, ale nastane jeho spojovanie: Tomu slúžite, preto bojujete a pre dosaženie tohto musíte i spoluvíťaziť s nemeckým vojskom a s ním i zvíťaziť!“[11]
Na druhý deň novopečený stotník (kpt) Alexander Mach[12] ako hlavný veliteľ HG vydal nasledovný príkaz: ,,Gardisti, máte nielen právo, ale i povinnosť vykonať všetko na obranu štátu! Vašou povinnosťou je každého, kto rozbíja a štve ešte i dnes – a to aj v dnešných časoch boja, keď naši hrdinsky vydobyli slobodu a vrátili odtrhnutých bratov vlasti – každého, kto šíri poplach alebo zdražuje, každého, kto útočí proti našej vláde, armáde alebo proti nášmu nemeckému spojencovi, každého takého zločinca ihneď odovzdať patričným orgánom (polícii alebo četníctvu). Hlavnému veliteľstvu súčasne zahláste, koho, prečo, kedy a ktorému orgánu (meno) ste oznámili alebo odovzdali. Hlavné veliteľstvo sa postará o ďalšie. Túto povinnosť ba rozkaz musíte vykonať nielen vtedy, keď ide o ľudí drobných, ktorí azda z hlúposti alebo v opilstve tárajú… Dávajte pozor najmä na bývalých čechoslovákov, polonofilov, židov, maďarofilov. Všímajte si bedlivo ľudí, ktorí si v minulosti nenechali ujsť príležitosť demonštrovať proti nášmu gardistickému smeru, proti Dr. Tisovi, Dr. Tukovi alebo iným reprezentantom samostatnosti. Netrpte medzi sebou zradcov, zbabelcov a nepriateľov Slovenského štátu. Kto ich trpí, je zločinec…“[13]
Po slávnostnom turné vysokých vládnych činiteľov čerstvo vydobytým slovenským územím, vystúpil F. Čatloš v slovenskom rozhlase (Prešov, 16. september 1939), kde ako príčinu účasti Slovenského štátu vo vojne v súlade s dobovou propagandou uviedol, že ,,slovenské vojsko vykonalo úlohu zaistenia severných štátnych hraníc“, Poľsko označil za nebezpečného agresora a preto ,,slovenské vojsko v spoločnej operácii so susediacim nemeckým vojskom zahnalo protivníka od našich hraníc…“[14] Obhajoba nacistického vpádu do Poľska a spolupráca slovenskej vlády s Hitlerom sa stáva v parole Rež a rúbaj! nedotknuteľným naratívom…
Operačný smer Medzilaborce – Sanok (3. pešia divízia Rázus)
Po ústupe poľských síl (od 10. septembra) postupovala 3. pešia divízia Rázus na všeobecnom operačnom smere Medzilaborce – Sanok, pričom prejavila vlastnú iniciatívu a neskôr v rámci ,,očisťovania“ poľského územia s jednotkami vyčlenenými z Rýchlej skupiny (pplk. J. Imra) operovala až po čiaru Krosno – Sanok – Lesko. Pri bojoch bolo nasadené v obmedzenom rozsahu aj slovenské letectvo, stíhacie lietadlá typu Avia B-534 robili doprovod nemeckým bombardérom (operujúcim zo slovenských letísk) a chránili územie Slovenska pred poľským prieskumným letectvom. Tento prieskum vykonávali lietadlá typu Letov Š-328. Slovenské letectvo prišlo o dve stíhačky, jedno poľské lietadlo slovenskí stíhači zostrelili nad územím Slovenska a nemožno vylúčiť ani ďalšie zostrely, nakoľko údaje o stratách sa rôznia. Podľa oficiálnych údajov straty do ťaženia zasadených slovenských poľných jednotiek zahrňovali 18 mŕtvych, 46 ranených a 11 nezvestných osôb, iné zdroje však hovoria o 20 až 24 mŕtvych (vrátane nebojových úmrtí).[15]
Odrazenie poľských útokov v obci Czeremcha
Por. Ján Nálepka dňa 2. septembra 1939, ako veliteľ úderného oddielu na pohraničnú obec Czeremcha, v ktorej sa v nočných hodinách usadila poľská domobrana, sa napriek ich silnému odporu zmocnil južného okraju tejto dediny a v hustej hmle šikovným manévrom, bojujúc proti presile, ustúpil bez strát do svojho obranného postavenia. Tu potom odrazil so svojim úderným oddielom v počte 40 mužov útok ,,nepriateľskej“ stotiny na pohraničný hrebeň. Z poľskej strany bol útok podporovaný jednou čatou ťažkých guľometov a jednou čatou mínometov. V ten istý deň, pri opakovaní poľského útoku za veľmi silnej guľometnej paľby na vlastné zákopy, povzbudzoval Ján Nálepka morálku vlastného oddielu a svojim osobným príkladom dosiahol toho, že útok bol na vzdialenosť 300 m zastavený a poľské jednotky boli nútené ustúpiť a odniesť značný počet ranených. Dňa 3. septembra 1939 v skorých ranných hodinách odrazil Ján Nálepka prepad poľskej výpadovej jednotky tým, že sa ujal osobne obsluhy guľometu, keďže strelec bol ranený. Toho samého dňa sa priblížil k ,,nepriateľskému“ guľometu, pôsobiacemu bočne na vlastnú obrannú čiaru a umlčal ho ručnými granátmi.[16]
Na základe tejto osobnej iniciatívy bol Ján Nálepka ako poručík v zálohe navrhnutý A. Malárom na povýšenie do hodnosti titulu nadporučík pechoty a vyznamenanie medailou za chrabrosť. Dôvody uvedené Malárom boli nasledovné:
,,Dňa 2. t. m. v 03.00 hod. podnikol (*por. Ján Nálepka) ako veliteľ úderného oddielu na obec Czeremcha, v ktorej sa behom noci usadil nepriateľ, výpad a vzdor silnému odporu zmocnil sa južného okraju tejto dediny a v hustej hmle šikovným manévrom bojujúc proti presile ustúpil bez strát do svojho obranného postavenia; 05.00 hod. odrazil menovaný so svojim úderným oddielom v počte 40 mužov útok nepriateľskej stotiny na pohraničný hrebeň. Tento útok trval do 11.00 hod. Nepriateľský útok bol podporovaný jednou čatou ťažkých guľometov a jednou čatou mínometov; o 13.00 hod. pri opakovaní nepriateľského útoku za veľmi silnej guľometnej paľby na vlastné zákopy, povzbudzoval por. Nálepka morálku vlastného oddielu a svojím osobným príkladom dosiahol toho, že útok bol na vzdialenosť 300 m zastavený a nepriateľské jednotky boli nútené ustúpiť a odniesť sebou značný počet ranených, útok končil v 18.00 hod.
Chovanie por. Nálepku bolo jedinečné a hrdinské a jedine jeho zásluhou boli obidva útoky odrazené. Pri tomto priplížil sa por. Nálepka s niekoľkými vojakmi k nepriateľskému guľometu, ktorý ručnými granátmi umlčal. Dňa 3. t. m. v 03.00 hod. odrazil por. Nálepka prepad poľskej výpadovej jednotky tým, že sa ujal osobitne obsluhy guľometu, keďže strelec bol ranený. Toho samého dňa priblížil sa k nepriateľskému guľometu, pôsobiacemu bočne na vlastnú obrannú čiaru a umlčal ho ručnými granátmi.“[17]
(Zo spomienok pplk. J. Kamenického)
,,V septembri 1939 odvelili náš pluk na krytie poľských hraníc. Ja som bol poverený velením 3. roty a Jano Nálepka velením 4. guľometnej roty. Po krátkom pobyte na hraniciach nadviazal Nálepka spojenie s poľskými dôstojníkmi, ktoré vyústilo v priateľstvo a tajné vzájomné navštevovanie sa. Jednej noci, keď sme hostili istého poľského kapitán a jedného poručíka, uskutočnil sa na naše postavenia prepad a pri prestrelke bol poľský poručík pri úteku zabitý. Na našej strane bol zranený por. Palkech i Jano. O pár dní Nemci prepadli Poľsko a naše jednotky dostali príkaz preniknúť na poľské územie. Predvoj pluku robila moja rota s Janovou guľometnou rotou ako palebnou posilou. Náš postup bol veľmi rýchly, lebo na odpor sme nikde nenarazili. Našou úlohou bolo dostať mestečko Bukovsko, ktoré ležalo niekoľko km pred Sanokom. Keď sme prišli do mesta, bez výstrelu, už nás tu očakávalo predstavenstvo mesta. To nás na naše prekvapenie požiadalo, aby sme mesto i s dobytým územím považovali za súčasť nášho štátu. Jano vedel dosť obstojne po poľsky a keď im vysvetlil, že budú patriť pod nemeckú nadvládu, boli zúfalo sklamaní. Po tejto epizódke nás pozval miestny farár na obed. Počas tejto udalosti sme sa ocitli pred školou. Učitelia priniesli rebrík a začali snímať štátny znak. Keď to Jano zbadal, išiel k učiteľom a nariadil im, aby znak nechali na svojom mieste. Povedal im ďalej, že i on je učiteľ a za žiadnych okolností by toto neurobil. Dodal ďalej, že my sme ich neprišli pokoriť a tento nútený pobyt na ich území z našej strany považujeme za bratskú návštevu. Táto epizóda sa potom nezaobišla bez sĺz a objímania.“[18]
(Zo spomienok por. Imricha Popoviča)
,,Po vstupe na územie Poľska por. Jano Nálepka nadviazal priateľský vzťah so starostom obce. Starosta videl, že prišli vlastne priatelia a bol rád, že ich neobsadili nenávidení Nemci. Po čase sa obrátil k Janovi a z jeho preľaknutej tváre sa dalo vyčítať veľké tajomstvo. ,Pán dôstojník, v lese je veľká poľská vojenská jednotka. To viete, nálada medzi vojakmi nie je práve najlepšia. Aj dôstojníci vidia, že už nemá ďalej cenu bojovať. Nemec postupuje k nám na východ a vieme, čo nás čaká. Začnite s nimi vyjednávať, aby sa k vám pridali.ʻ Starosta potom ochotne sprostredkoval stretnutie. Po dohode Poliaci odovzdali plnú výstroj a sami sa rozišli do svojich domovov, aby sa vyhli nemeckým zajateckým táborom. Zbrane potom defilovali na prehliadke v Medzilaborciach ako ukoristenú trofej od poľskej armády. Za účasť na poľskom ťažení bol potom poručík Ján Nálepka vyznamenaný priamo generálom F. Čatlošom ešte na poľskom území.“[19]
Medaila Za hrdinstvo III. stupňa, Karlików, 13. september 1939
Počas ťaženia proti Poľsku sa F. Čatloš zúčastnil viacerých verejných akcií s cieľom heroizovania slovenskej armády ako ,,osloboditeľky ujarmených Slovákov“[20], či ,,diskriminovaných národností medzivojnového Poľska.“[21] 3. septembra 1939 navštívil F. Čatloš oslobodenú Javorinu, kde bol vrelo privítaný slovenským obyvateľstvom za veľkého nadšenia a prejavov nekonečnej lásky k slovenskej vlasti[22], čoho sa veľmi dobre chytila dobová propaganda, ktorá však neskôr už taktne mlčala nad skutočnosťou, že v týchto oslobodených dedinách, namiesto slovenských vlajok viali zástavy s hákovým krížom a vládlo v nich neobmedzene nemecké vojsko.[23]
13. septembra 1939 podnikol Čatloš v sprievode A. Macha a K. Murgaša cestu po obsadenom území na severovýchode frontu, pričom sa zastavil v obciach s ukrajinským obyvateľstvom, ktoré vzhľadom na predchádzajúcu diskrimináciu zo strany poľského režimu vítalo slovenských vojakov ako osloboditeľov. Čo však slovenská armáda robila na území mimo svojich predchádzajúcich avizovaných rozhodnutí nevstupovať na cudzie poľské územie, sa už nevysvetľovalo, avšak v plnej zhode s propagandou, keď poľský rozhlas vyzýval civilné obyvateľstvo k ďalšiemu odporu nad fašistickou okupáciou, sa nezabudlo zdôrazniť, že domobrana nazvaná poľskými teroristami ,,znepokojuje civilné obyvateľstvo a vraždí ženy a deti.“[24] Rovnakú ,,osloboditeľskú“ propagandu bude čoskoro počuť aj zo sovietskeho územia…
V tento deň F. Čatloš navštívil slovenských vojakov v obci Karlików, ktorým poďakoval v mene slovenského národa za ,,zaistenie hraníc“, pričom vyznamenal ôsmich vojakov, ktorí ,,preukázali zvláštnu udatnosť“. Jedným z týchto vojakov bol por. Ján Nálepka.
(Zo spomienok Jozefa Nálepku)
,,Keď sa Jano vrátil z poľského frontu, v jedno nedeľňajšie odpoludnie sa rozhovoril o svojich zážitkoch, čo nebolo jeho zvykom. V izbe boli len rodičia, Ondro a ja. V takúto slávnostnú chvíľu matka položila na stôl jablkový koláč. Zapíjali sme ho čajom. Jano mal veľmi dobrú náladu. Rozhovoril sa o frontových peripetiách a o ich šťastnom konci. Hovoril ľahko, bez vzrušenia: ‒ Len jednému som rád, Nemcov sme predbehli a zaskočili a Poliakom sme pomohli. Veľmi nám ďakovali. —
Jano vtedy privítal postup Sovietov na západnú Ukrajinu a povedal: ‒ Sovieti nie nadarmo, ako my vojaci hovoríme, vysunuli svoje pozície na západ. Pozri sa na mapu Európy a uvidíš, že to tak nemôže zostať, že musí dôjsť k stretnutiu medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. Jožo, ešte si zabojujeme, uvidíš. —
Priateľstvo, ktoré nadviazali s Poliakmi, pokračovalo aj po kapitulácii. Desiatky poľských dôstojníkov i radových vojakov opúšťali krajinu a južným kanálom cez Slovensko, Maďarsko a Juhosláviu sa zaraďovali do armád vo Francúzsku, Anglicku alebo na Blízkom východe. Na tejto ceste sa zastavovali v meste a Kamenický, Jano a ďalší priatelia im zabezpečovali stravu, ubytovanie, ako aj sprievod na ďalšej strane. A aby neupadli do podozrenia, ubytovali ich v kasárňach, kde boli skutočne dobre chránení…“[25]
Ako vidíme, aj keď bol Ján Nálepka v Poľsku ako príslušník nepriateľskej armády, nadviazal osobný kontakt s poľskými dôstojníkmi. Za pozornosť stojí mnoho udalostí, ktoré dokresľujú Nálepkov charakter, napríklad malá epizóda z Poľska, zachovaná veliteľom pluku Zverinom, keď Nálepka náhodou natrafil na padlého poručíka poľskej armády, s ktorým mal predtým spojenie. Okamžite sa rozhodol ho pochovať, a to všetkými vojenskými poctami, ale zabránil mu v tom spomenutý veliteľ.[26] (Mjr. Zverin neskôr aktívne bojoval v ZSSR po boku fašistov v slovenských jednotkách; v roku 1944 padol v boji proti partizánom v Banskej Bystrici.)
Oslobodené obce ďakujú našej armáde
(Článok publikovaný v časopise Slovák 19. septembra 1939)
,,Hlavný veliteľ slovenskej brannej moci, minister národnej obrany, generál Čatloš, podnikol v stredu so svojim štábom, v ktorom sa nachodil inž. Karmasin a šéfredaktor npor. Karol Murgaš, cestu obsadeným územím na severovýchodnom fronte. V obci Radošice, kde Poliaci vyhodili do vzduchu železničný most, rozprával sa generál Čatloš s miestnym obyvateľstvom ukrajinskej národnosti, ktoré hovorí o Poliakoch nenávistne, ako o utláčateľoch. V obci Komanca, ktorú potom gen. Čatloš navštívil, postavili pri vchode do dediny slávobránu, ozdobenú slovenskými, nemeckými a ukrajinskými zástavkami. Predstavitelia obce vyhlásili v rozhovore so slovenským ministrom národnej obrany svoju radosť nad oslobodením od poľského teroru a svoje želanie, žiť nabudúce pod ukrajinskou správou. V Karlikove navštívil minister národnej obrany slovenských vojakov a vo svojom predslove k nim vyhlásil, že dnes stojí celý slovenský národ s láskou za svojou brannou mocou, na ktorú je hrdý, lebo dnes aj pochybovači sa presvedčili, že slovenské vojsko vie obraňovať svoju vydobytú slobodu a samostatnosť. Dnes, keď slovenská branná moc plní svoju úlohu a zaisťuje hranice, celý národ jej za to ďakuje. Minister vyznamenal potom, aby symbolizoval túto vďaku národa, niekoľkých dôstojníkov a vojakov, ktorí preukázali zvláštnu udatnosť v boji za zabezpečenie hraníc. Vyznamenaní boli: veliteľ zástavy Ondrej Zverín, ktorý bol hlavným veliteľom slovenskej brannej moci, poverený za vynikajúce vedenie svojho oddielu, veliteľstvom pluku, poručík Ján Nálepka, poručík Ján Baláž, zranený veliteľ stotiny Ján Palkouch, vojak Jozef Segeč z Vysokej nad Kysucou, vojak Matej Ondrušek z Nesluše, vojak Jozef Fuják a vojak Michal Lepeták z Bačkovej pri Sečoviciach.
Po ministrovi prehovoril k vojakom nakrátko šéfredaktor nadporučík Murgaš, ktorý hovoril m. i.: Svojou vernou službou a svojím obetavým bojom ste zaručili národu česť, právo a poriadok, svojou hruďou ste uchránili národ od povíchrice vojny. Pri ďalšej ceste vzdal gen. Čatloš so svojím štábom v obci Bukovská, poctu pred pomníkom maršala Pilsudského. Napokon navštívil generál so svojím štábom ešte Sanok a Zagorz.“[27]
[1] NOVOMESKÝ, L. Slovo. In Elán.[September/október 1939, ročník X, č. 1 – 2. s. 5].
[2] Predseda vlády dr. Jozef Tiso: Stojíme pred usporiadaním strednej Európy a princíp völkisch musí tu byť smernicou! In Slovák. [1. september 1939, ročník XXI, č. 200, s. 1].
[3] Tamže.
[4] Karol Murgaš: Vojnový stav a Slovensko. In Slovák.[5. september 1939, ročník XXI, č. 203, s. 1].
[5] Zo Slovenska a o Slovensku. In Národná Jednota. [2. september 1939, ročník XX, č. 35, s. 2].
[6] ŠTEFANSKÝ, V. 1998. Generál Ferdinand Čatloš. Bratislava: Ministerstvo obrany SR, s. 41. Pôvodný zdroj: VHA Trnava, f. F. Čatloš, kar. č. 8.
[7] Tamže. Pôvodný zdroj: A SNM, Bratislava, f. F. Čatloš, sig. H 1090/67.
[8] SEGEŠ. V. a kol. 2015. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo vydavateľstvo, s. 296 – 297. (Autorský článok: Jozef Bystrický – Vojská slovenskej armády na frontoch 2. svetovej vojny. Kapitola 12. Armáda Slovenskej republiky 1939 – 1945).
[9] BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 69.
[10] SEGEŠ, V. a kol. 2015. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo vydavateľstvo, s. 297. (Autorský článok: Jozef Bystrický – Vojská slovenskej armády na frontoch 2. svetovej vojny. Kapitola 12. Armáda Slovenskej republiky 1939 – 1945).
[11] BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 69. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. Bernolák, škatuľa 5, i.č. 36, dôverný rozkaz č. 1 z 8.9.1939.
[12] Alexander Mach bol povýšený do hodnosti kpt. 3. septembra 1939, spolu s Karolom Murgašom, ktorý v tento deň získal vojenskú hodnosť npor. Slávnostná udalosť sa konala v oslobodenej obci Javorina.
[13] Šaňo Mach: Čo treba vedieť a čo robiť dnes. In Gardista. [9. september 1939, ročník I, č. 32, s. 1 – 2].
[14] Slovenská armáda svoj prvý boj statočne bojovala. In Slovák. [19. september 1939, ročník XXI, č. 215, s. 4 ].
[15] BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 70. Pôvodný zdroj: Podľa hlásenia veliteľstva Bernolák z 10. 9. 1939 mala poľná armáda už 20 mŕtvych. VHA Bratislava, f. MNO 1939-1945, spisy dôverné 1940-1942,1. časť, škatuľa 53, č. j. 155 452.
[16] BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 144 – 145]. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. HVV, sp. dôv. 1939, šk. 72, č. 210070/1. osob., 1939.
[17] BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 144 – 145]. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. HVV, sp. dôv. 1939, šk. 72, č. 210070/ 1. osob., 1939.
[18] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 49 – 51.
[19] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 46.
[20] Oznamujeme svoj nárok na slovenské kraje. In Slovák. [3. september 1939, ročník XXI, č. 202, s. 1].
[21] Poliaci terorizujú Ukrajincov. In Slovák. [14. september 1939, ročník XXI, č. 211, s. 1].
[22] Minister Čatloš, hl. veliteľ HG Šaňo Mach a šéfredaktor Karol Murgaš medzi oslobodenými Slovákmi. In Slovák-Pondelník. [4. september 1939, ročník I, č. 4, s. 3].
[23] Na Javorine vlaje nemecká vlajka. In Čechoslovák. [20. október 1939, ročník I, č. 2, s. 2].
[24] Slovenské zástavy v poľskej Ukrajine. In Slovák. [15. september 1939, ročník XXI, č. 212, s. 1].
[25] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 51 – 52.
[26] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 28.
[27] Oslobodené obce ďakujú našej armáde. In Slovák. [16. september 1939, ročník XXI, č. 213, s. 3].
