Bertold Brecht: Budhovo podobenstvo o horiacom dome

Gothama Budha učil
o kolese žiadostivosti, na ktoré
sme priviazaní, a odporúčal
zbaviť sa všetkej žiadostivosti a tak
bez túžby vojsť do ničoty, ktorú nazval Nirvánou.
I spýtali sa jedného dňa jeho žiaci:
Aké je to Nič, Majstre? Všetci sa radi zbavíme
všetkých žiadostí, ako odporúčaš, len nám povedz,
či to Nič, do ktorého vojdeme,
je niečím takým ako splynutie so všetkým tvorstvom,
keď človek leží napoludnie vo vode, s ľahkým telom,
temer bez myšlienky, keď leží lenivo
vo vode alebo rýchlo klesá do spánku,
neuvedomujúc si už, že mu upravujú prikrývku,
či to Nič teda
je také radostné, také dobré Nič, alebo či to
tvoje Nič je iba prosté Nič, chladné, prázdne a bezvýznamné.

Dlho mlčal Budha a len potom pomaly riekol:
Nieto odpovede na vašu otázku.
Ale večer, keď odchádzali,
sedel ešte Budha pod chlebovníkom a rozprával druhým,
tým, čo sa nespytovali, toto podobenstvo:
Nedávno som videl dom. Horel. Strechu
oblizoval už plameň. Podišiel som bližšie a uvidel som,
že dnu sú ešte ľudia. Pristúpil som k dverám a kričal,
že strecha horí, žiadal som ich,
aby rýchlo vyšli. Ale tí ľudia
nemali zrejme naponáhlo. Jeden
sa ma pýtal,
zatiaľ čo páľava mu už zoškvarila obočie,
ako je vonku, či neprší,
či nefúka vietor, kde nájdu iný dom
a ešte všeličo také. Bez odpovede
som odišiel. Títo, pomyslel som si,
musia zhorieť skôr, než sa prestanú spytovať.
Naozaj, priatelia, komu zem ešte nie je taká horúca,
že by ju radšej zamenil za ktorúkoľvek inú, radšej, než by zostal, tomu
nemám čo povedať.
Tak hovoril Gothama Budha.
Ale aj my, čo sa už nezamestnávame umením trpieť,
ale skôr umením netrpieť,
a čo predkladáme rôzne pozemské
návrhy a poučujeme ľudí,
ako sa majú striasť svojich pozemských trapičov,
aj my si myslíme, že tým, čo sa
tvárou v tvár prilietajúcim
bombardovacím eskadrám kapitálu
pridlho vypytujú,
čo si myslíme a čo si predstavujeme
a čo sa stane po prevrate s ich vkladnými knižkami
a s ich nedeľnými nohavicami –
tým nemáme veľa čo povedať.

(Preložil M. M. Dedinský)