Zrejme vo všetkých svetových encyklopédiách ostane pri hesle Václav Havel aj okrídlená veta: „Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí“ akože jeho morálny odkaz svetu. Tá veta zaznela na demonštrácii v novembri 1989 a táto konfrontačná atmosféra jej podsunula podtón do významu: „Naša pravda a láska musí zvíťaziť nad vašou lžou a nenávisťou.“
Zrejme nikoho neprekvapí, že Václav Havel pravdu a lásku neobjavil, ani nebol prvý na svete, kto o nich hovoril. Česká verzia Wikipédie v súvislosti s týmto citátom uvádza Maháthmu Gándhího, ktorý do niektorého listu napísal: „Keď som zúfalý, spomeniem si, že v priebehu dejín vždy cesta pravdy a lásky zvíťazila.“ Významový rozdiel je citeľný: keď stojím pred ťažkým problémom, ak k nemu pristupujem s pravdou a láskou, nakoniec zvíťazím.
No mojim cieľom nie je odhaľovať originál a dehonestovať plagiátora, to v dnešnej dobe má pramalý význam. Na Havlovej interpretácii pravdy a lásky ma hnevá celkom iný aspekt. Prekryl sa ním morálny odkaz prvého prezidenta Československej republiky, Tomáša Garrigue Masaryka. Mimochodom, hlásil sa k tomu, že je po otcovi polovičný Slovák. Do pozornosti dávam jeho výrok, ktorý zapísal Karel Čapek do diela Hovory s TGM, v kontexte zápasu o uznanie svojej habilitačnej práce o samovražde:
„Nejčastěji jsem musel čelit lidem, kteří nevěděli, co říkám. Kdyby si lidé dovedli navzájem rozumět, měli bychom demokracii jedním rázem; bez vzájemného pochopení, bez tolerance není svobody. Jen když je člověk k člověku naprosto pravdivý a otevřený, lidé se opravdu poznávají; ale bez lásky není pravdy; bez pravdy a bez lásky nemůže člověk poznat člověka.“
To, že v populárnej kultúre je heslo „pravda a láska“ prijímané a interpretované zjednodušene a takmer až nepatrične, a že pravdepodobne bolo inšpirované TGM, potvrdzuje aj reč, ktorú pri poslednej rozlúčke s Václavom Havlom prečítal Karel Schwartzenberg. V nej zaznelo aj toto: „Václav Havel věděl, že když chápeme pravdu sebestředně, pouze jako svou pravdu, tak je to příčina sváru a nesnášenlivosti, proto jeho heslo bylo pravda a láska, neboť pouze láska nás přiměje naslouchat pravdě toho druhého, pravdě jiných. To je ta láska, která nás též vede k pokoře…“
Takto to teda od začiatku a vždy malo byť a je to ako scénka z postmodernej absurdnej hry, že činy a slová zomretého sa kvôli histórii musia oficiálne vysvetliť „in memoriam“, lebo za života nehovorili samé za seba.
Záverom ešte raz zdôrazním Masarykovo posolstvo, že nejde o nič menej ako o to, že vzájomná tolerancia a počúvanie je predpokladom slobody a demokracie. Že kto má na zreteli len vlastné politické víťazstvo, bez lásky a bez akejkoľvek diskusie o pravde, ten nám nemieni priniesť slobodu a ani náhodou nemá záujem, aby medzi nami bola demokracia.
A je to rovnaké, keď sa na nás obracia z pódia v Bratislave, z obrazovky v obývačke, od pultíka z Bruselu alebo spod maskáčovej nepriestrelnej vesty.
