Ako je to s našou „suverénnou“ zahraničnou politikou?

Začiatkom júna v Holandsku padla koaličná vláda. Holandsko je síce malá krajina, ale práve z nej pochádza súčasný generálny tajomník NATO a práve ona bude o necelé dva týždne hostiť dôležitý summit, na ktorom sa bude rozhodovať o povinnom zvýšení výdavkov členských štátov na obranu na úroveň 5 % HDP.
Alebo je už rozhodnuté a vlády členských štátov sa už len budú predbiehať, kto skôr splní „závery x-tého zjazdu veľkého brata“?

Politický rozruch, súvisiaci s pádom holandskej vlády, totiž vyniesol na povrch nečakané reakcie niektorých frustrovaných politikov.

Holandské noviny Andere Krant priniesli článok, v ktorom citujú člena parlamentu, Pepijna van Houwelingen zo strany Forum voor Democratie, že NATO vytvára „obrovskú čiernu dieru v našej demokracii“.
O čo ide?

Na základe členstva v NATO musia ministri holandskej vlády plniť agendu, ktorá je agendou NATO a je utajená dokonca aj pred členmi parlamentu, ktorý teda nemá nad činnosťou vlády plnú demokratickú kontrolu. Rámcovo a len veľmi všeobecne je táto agenda zhrnutá v „cieľoch odolnosti“. No členovia holandského parlamentu nemajú predstavu, aké konkrétne úlohy musí plniť holandská vláda. Ciele odolnosti majú zabezpečiť schopnosť aliancie ako celku čeliť hrozbám, najmä zo strany Ruska, Číny a Iránu. Pepijn van Houwelingen hovorí, že keby sa agenda NATO obmedzovala len na vojenské otázky, bolo by to pochopiteľné a neprotestoval by. Ciele odolnosti však zahŕňajú mnoho ďalších oblastí, napríklad klimatické zmeny, verejné zdravie a kybernetickú bezpečnosť. Týkajú sa prakticky všetkých ministerstiev.

Hneď je na mieste otázka: ako je to so Slovenskom?
Pravdepodobne úplne rovnako, len na Slovensku nikto nehovorí o „čiernej diere demokracie“. Premiér Robert Fico síce často hovorí o „suverénnej zahraničnej politike na všetky štyri strany“, ale politika, ktorá má utajenú agendu jednoznačne zameranú na NATO, taká politika určite nie je „proruská“ a dokonca len s prižmúrením oboch očí môže byť „suverénna“.

Podľa článku 3 Severoatlantickej zmluvy (NATO) sa totiž Slovenská republika zaväzuje „rozvíjať svoju individuálnu a kolektívnu schopnosť odolávať ozbrojenému útoku“ a podľa Ústavy SR, článku 7, majú záväzky SR z medzinárodných zmlúv prednosť pred zákonmi. Samozrejme, podriadenie Slovenskej republiky organizačnej štruktúre NATO nie je absolútne, no citeľne sa dotýka štátneho rozpočtu a záväzku vynakladať určitý podiel HDP „na obranu“. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Ústava SR zakazuje, aby občania rozhodovali referendom o štátnom rozpočte (čl. 93, ods. 3), teda vo veci výdavkov na zbrojenie je organizácia NATO postavená nad suverenitu občanov SR. Mimochodom, strana Smer-SD v dokumente „Návrat suverenity do slovenskej zahraničnej politiky“ sa o suverénnom vystupovaní voči NATO vyjadruje jednoznačne:
„SMER – SSD bude podporovať plnenie záväzkov vyplývajúcich z členstva v NATO“.

Kto vlastne riadi NATO? Organizácia má okrem špecializovanej a neverejnej vojenskej riadiacej štruktúry svoju centrálu v Bruseli a formálne ju riadi politická štruktúra, ktorú zastrešuje Rada NATO a do ktorej členské štáty delegujú svojich zástupcov. Formálne sa rozhodnutia politickej štruktúry prijímajú konsenzom, čo aj podľa najmocnejšieho člena – USA – znamená, že o otázkach na rozhodnutie sa diskutuje dovtedy, kým sa nedospeje k súhlasu všetkých členov. O tomto spôsobe rozhodovania vo viacerých rozhovoroch informoval napríklad Jozef Banáš, ktorý sa zo Slovákov zatiaľ dostal najvyššie do rozhodujúcich štruktúr NATO (viceprezident Parlamentného združenia NATO). Podľa jeho slov je pri všetkých rozhodnutiach veľmi citeľné vedenie USA. Diskusia je síce uvoľnená, každý z členov sa môže slobodne vyjadrovať, no konečné rozhodnutie napokon sformuluje predstaviteľ USA.
Nevdojak mi (to už nehovorí Jozef Banáš) prichádza na um porovnanie s Krstným otcom od Maria Puza. Boss mafie tiež nemal potrebu byť drsný a vyvíjať prehnaný nátlak na svojich partnerov. Hovoril, že bude trpezlivo zdôvodňovať a druhá strana obvykle skôr či neskôr pochopí, že výhodnejšie bude súhlasiť.

Záverom podotknem, že z vyššie popísanej situácie so „suverenitou“ Slovenskej republiky voči NATO nie je možné viniť súčasnú vládu Roberta Fica, tá sa do tejto reality už zrodila. Je tiež očividný odklon súčasnej vlády od absolútnej servilnosti predchádzajúcich vlád.
Voči občanom SR by však bolo poctivé, keby Robert Fico, namiesto vytvárania zdania suverenity zahraničnej politiky, priznal, ako svojho času Gustáv Husák, že „nedá sa robiť nič iné, so Sovietskym zväzom sa musíme priateliť“. To znamená poctivo priznať našu obmedzenú suverenitu.