Ilustračný obrázok: Pixabay
Severoamerický folklór kmeňa Tlingitov (juhozápadná Aljaška, západná Kanada) s naratívom potopy sveta a etiologickým finále krajinotvorby, zapísaný v roku 1904 americkým lingvistom J. R. Swantonom, preložený z ruského originálu Как Ворон устроил потоп, pre slovenské publikum prvýkrát.
Havran prikázal Podzemnej starene sledovať príliv a odliv. Jedného dňa sa rozhodol zistiť, čo sa nachádza na dne oceána. Požiadal starenu, aby zdvihla vodu, a on tam mohol vojsť. Vravel jej, aby vodu zdvíhala pomaly, aby ľudia stihli naložiť svoje kanoe a usadiť sa v nich. Keď príliv vyniesol ľudí na vrcholky hôr, uvideli medveďov a iné zvery, ktoré sa brodili po kopcoch zaplavujúcich sa vrcholov. Mnohé medvede začali plávať k ľudským kanoe, v bezpečí boli iba tí, ktorí mali pri sebe svojich psov. Niektorí ľudia začali stavať obrovské kamenné ohrady na samých vrcholoch hôr a kanoe priväzovali v ich vnútri. Ale bez jedla tam nemohli zostať nadlho. Aj dnes naši lovci vidia kamene, ktoré tam títo ľudia nanosili, a v takýchto dňoch sa vždy zdvíha hmla.
Bolo to veľmi kruté obdobie. Tí ľudia, ktorí prežili, videli plávať v rozbúrených vodách celé stromy aj s koreňmi, ktoré nieslo spolu s gigantickými rybami a inými živými tvormi. Keď voda začala klesať, ľudia sa spustili nižšie. No stromy vo vode zhnili a nebolo čím založiť oheň, preto takmer všetci zahynuli mrazom.
Keď sa Havran vrátil s podzemia, ak uvidel rybu, uviaznutú na vrchole hory, povedal: ,,Zostaň tu a zmeň sa na kameň!“ A ona ihneď skamenela.
A ak uvidel človeka, ktorý prežil a spúšťal sa nadol, hovoril: ,,Zostaň tu a zmeň sa na kameň!“ A človek ihneď skamenel.
Keď všetci ľudia zahynuli, Havran stvoril nových ľudí z lístia. Preto ľudia zomierajú na jeseň, keď opadáva lístie a vädnú kvety.[1]
[1] ВАХТИНА, Н. Б; РОМАНОВОЙ, О. И. 1997. Мифы, сказки и легенды индейцев: Северо-западное побережье Северной Америки. Москва: Издательская фирма «Восточная литература» РАН, c. 65.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
