Ilustračný obrázok: Pixabay
Korjacky folklór (Kamčatka) s naratívom boja syna Stvoriteľa proti zlým duchom – kanibalom, zapísaný v roku 1901 ruským antropológom V. I. Jocheľsonom, preložený z anglického originálu Eme’mqut in Search of his Brother, pre slovenské publikum prvýkrát.
Bolo to v čase, keď žil Veľký Havran. Veľký Havran žil v blahobyte a mal bohaté stádo jeleňov. Jeho dvaja synovia boli takmer stále na pastvinách. Domov prichádzali len cez deň a v noci sa vracali k stádu. Jedného rána sa Ememkut prebudil a zistil, že brat pri ňom nie je. Pozrel sa medzi jelene, nenašiel ho tam, tak si pomyslel, že cez noc išiel domov. Keď prišiel domov, pýtal sa svojich ľudí na brata, no tí krútia hlavou: ,,Odišiel minulú noc a odvtedy sme ho nevideli.“ Ememkut prešiel celú krajinu, hľadá brata, no nikto o ňom nič nepočul. Keď sa vracal domov, všimol si v divočine malý domček. Vošiel dnu a našiel v ňom starca a starenu. Žena sa ho pýta: ,,Prečo si sem prišiel?“
,,Chodím po celom kraji a hľadám svojho brata“, odpovedá Ememkut, ,,a tak som prišiel náhodou aj k vám.“
,,Nenájdeš ho“, povedala starena, ,,ale ak ma neprezradíš, poviem ti, kde je.“
,,Neprezradím“.
,,Tvojho brata zabil kelet a odniesol ho na druhú stranu mora, do ich osady. Viem to od mojich bratov, ktorí tam tiež žijú. Ak tam chceš ísť, vezmi si so sebou náramky a puzdrá na ihly ako darčeky pre dievčatá. Tie ti potom povedia, kde presne je tvoj brat.“
Ememkut odišiel domov, kde ho čakal netrpezlivý otec a pýta sa: ,,Bol si dlho preč. Zistil si niečo?“
,,Áno“, povedal Ememkut, ,,povedali mi, že môjho brata zabil kelet.“
Otec na to: ,,Nechoď ho hľadať. Bol zabitý, už sa mu nedá pomôcť. Zabijú aj teba.“
,,Nech zabijú“, hovorí Ememkut, ,,keď zabili jeho, nech skúsia aj mňa.“
Ememkut podnikal dlhé prechádzky v divočine a výstupmi na vysoké hory začal sa trénovať vo fyzickej sile. Na pleciach nosil obrovské balvany, kým sa nevyčerpal, rukami trhal stromy a päsťami lámal kmene. Nakoniec si povedal: ,,Som silný muž, teraz pôjdem ku keletom.“ Urobil niekoľko náramkov a puzdier na ihly a pustil sa na cestu. Cestou sa zastavil u stareny, ktorá mu povedala o bratovej smrti a pýtal sa na cestu. Starena protestovala: ,,Nechoď ho hľadať. Bol zabitý, už sa mu nedá pomôcť. Zabijú aj teba.“
,,Nech zabijú“, hovorí Ememkut, ,,keď zabili jeho, nech skúsia aj mňa. Ukáž mi cestu“
Na to žena povedala: ,,Choď stále rovno. Čoskoro uvidíš staré ľudské kosti a čím budeš bližšie, tým budú čerstvejšie. Budeš musieť prejsť cez telá ľudí, ktorí sú už mŕtvi, a tam, kde ešte telá iba čerstvo tlejú, uvidíš dedinku, v ktorej bývajú moji bratia, a v nej aj keleti.
Ememkut odišiel. Čoskoro zacítil ostrý zápach a uvidel hromadu starých ľudských kostí, potom čerstvejšie na ceste, potom tlejúce telá nedávno mŕtvych ľudí a konečne telá čerstvo zabitých. Uvidel osadu. Starci z osady videli, že k nim ide Ememkut a vyšli von.
,,Načo si sem prišiel?“, pýtajú sa zvedavo.
,,Hľadám môjho strateného brata“, odpovedá.
Starci krútia hlavou: ,,Nikto sem nikdy neprišiel, nie je tu.“
Vošli dnu, pohostili Ememkuta a nechali ho oddýchnuť. Keď zaspali, vyšiel von a vypočul si rozhovor dvoch dievčat, ktoré si nevšimli jeho prítomnosť. Jedna z nich vraví: ,,Ememkut dnes prišiel a zajtra ho keleti zabijú.“
Podišiel k nim, dal im darčeky a spýtal sa, kde nájde svojho brata.
,,Zabili ho keleti a odniesli do svojej osady“, vravia dievčence. Keď sa dozvedel, kde nájde brata, išiel si ľahnúť. Ráno starci budia Ememkuta: ,,Idú keleti, zabijú ťa. Dovoľ, aby som ťa schoval do svojho opasku, nech ťa nenájdu.“ Súhlasil. Starý muž si skryl Ememkuta do opasku. Keleti prišli a začali so starcom bojovať. Keď starec opaskom zasiahol keleta, jeho hlava sa rozbila na kusy. Vtedy vyskočil Ememkut z opaska a pridal sa k starcovi. Opaskom zasiahol každého keleta, ich hlavy porozbíjal, až nezostal ani jeden. Keď to ľudia videli, hovoria: ,,Poďte s nami do ich osady, všetkých ich zabijeme, lebo ak to nespravíme, naše deti nebudú môcť nikdy vyrásť.“ Išli do osady a zabili palicami všetkých keletov – ženy, deti aj starcov. Ememkut čoskoro našiel telo svojho brata stiahnuté z kože, ktorá bola roztiahnutá na posteli ako jelenia. Vzal zo sebou kožu aj zvyšok ostatkov, a vyhľadal šamana, aby oživil bratovo telo. Nebol toho schopný, lebo telo bolo mŕtve už dlhú dobu. Otcovi pomáhala aj šamanova dcéra. Tá nakoniec povedala: ,,Pokúsim sa oživiť divého soba a jednou z jeho kostí oživím tvojho brata.“ Začala šamaniť a zrazu mŕtvy jeleň vstal a utiekol. ,,Teraz viem, že budem môcť oživiť aj tvojho brata.“
Ememkut ju vzal domov. Tam rozprestreli bielu kožu z jeleňa, položili na ňu kožu mŕtveho brata a prikryli ju ďalšou kožou z jeleňa. Dievčina začala šamaniť. Najprv sa spod kože objavili dve nohy, potom ruky, potom hlava, potom sa začala navliekať koža, až celé telo získalo plný tvar. Z mŕtveho jeleňa odliali čerstvú krv a dali mu napiť: ,,Napi sa“, vravia. Odmietol. Opäť šamanila. Z mŕtveho jeleňa odliali čerstvú krv a dali mu napiť: ,,Napi sa“, vravia. Neodmietol. Povedal: ,,Chutí mi rovnako sladko ako kedysi, keď som žil so stádom jeleňov.“
Tak bolo telo Ememkutovho brata vrátené k životu. Ememkut sa oženil so šamanovou dcérou a ich život bol spokojný. To je všetko.[1]
[1] JOCHELSON, W. 1905. The Koryak. Religion and Myths. New York: Leiden, s. 128 – 130.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
