Žijeme v dobe, ktorá je presýtená nielen rôznymi škandálmi, ale aj nenávisťou, násilím a hrubosťou. Mnohí politici sa nedokážu dohodnúť obrazne povedané ani na tom, koľko je hodín. Namiesto podávania rúk sa podávajú trestné oznámenia.
Pri všetkej úcte, politikom, ak chcú pre spoločnosť zabezpečiť progres nestačia len fotky na Instagrame, či statusy na Facebooku, prípadne množstvo amatérskych videí na You tube.
Riešením je zvýšiť kvalitu „tohoto produktu“, teda politika, a tiež jeho voličov (ktorých sú politici odrazom). Teda vzdelávanie, vzdelávanie, vzdelávanie.
Za súčasnou agresivitou a nenávisťou stojí obrovské kvantum ľudí aj mimo politiky. Chybu často robia aj niektoré médiá. Sledovanie mediálne sprostredkovaného násilia vedie k frekventnejšiemu agresívnemu správaniu, a to najmä v prípade osobností ešte nezrelých, mravne a kultúrne zanedbaných.
Medzi horúce témy dnešnej doby patrí predovšetkým pandémia, vakcinácia alebo politická situácia, ktoré doslova rozbíjajú komunikáciu a vyvolávajú podráždenosť a následný útok.
Často rozmýšľam, kde hľadať príčiny a čo s tým. Zjavne to súvisí s tým, že človek je vrcholový predátor. Civilizácia ho príliš geneticky nezmenila.
Inými slovami, človek je v zásade nasmerovaný sám do seba, do svojho vlastného vnútra a z toho pramení vysoký stupeň sebectva, sebaochrany, seba presadzovania a nízka hladina empatie, snahy o pochopenie toho druhého, snaha vidieť v druhom človeku hodnotnú bytosť.
Presadila sa u nás vidina humanistov, v rámci ktorej sa človek rodí dobrý, ale okolie ho ničí. To je koncepcia, ktorá vlastne odmieta ľuďom stanoviť isté hranice, poskytuje im slobodu pre seba rozvoj a sebarealizáciu, lebo sami najlepšie vedia, čo je pre nich dobré.
Tak sa rozvíjajú a realizujú – tak, ako im je to prirodzené. Ako naučiť ľudí hraniciam a disciplíne? Asi by sme mali začať od seba – hľadať hranice pre seba, ale otázka je, kto ich pre nás stanoví.
Kto je pre nás ten, koho by sme mohli rešpektovať. Ak nedokážeme my sami mať hranice, potom ich nestanovíme nikomu inému. Ale to by sme tiež museli uznať, že jednoducho pevnú disciplínu a ohraničenie konania, ktoré bude formatívne asi potrebujeme.
Ako bojovať proti násiliu? Veľká a ťažká otázka. Politik by nám asi odpovedal, že silnejšími zbraňami a ich väčším počtom, ako má nepriateľ.
V protiváhe s tým napríklad Gándhí nenásilím. Kristus – láskou a ekonóm so sociálnym cítením – bojom proti chudobe.
Problémom ale v prvom prípade, a zároveň aj šťastím, je, že nikto z menovaných (a to tam asi mohlo byť aj 20 ďalších príkladov), nemôže mať vládne, mocenské, morálne absolutórium.
Je veľmi dôležité, aby sme sa všetci dokázali nadchnúť pre niečo pekné a ušľachtilé. Bez nadšenia sa človek zabrzdí, ustrnie a postupne si začne pripadať zbytočný, osamotený.
Práve včera sme mali v Košiciach v Inštitúte sociálnych práv debatu o riadení spoločnosti a o tom, že politici v Národnej rade a vo vláde voči nám zodpovední za koncepciu usporiadania spoločnosti a za víziu jej smerovania. Ako ste uviedli vyššie, oni sa tým nielen že nezaoberajú, väčšina z nich ani len netuší, že by to mali robiť. Zdôraznili ste potrebu vzdelávania a teda pravdepodobne ani vy neveríte, že vôbec niečo tušia o koncepcii riadenia spoločnosti. Tá všeobecná frustrácia a zlý pocit zo života, ktorý sa ventiluje násilím, pramení práve z absencie koncepcie a vízie.
Ani škola, ani úroveň kultúry, nás nevedie k tomu, aby sme dokázali takéto frustrácie a problémy riešiť koncepčne a konštruktívne. Zvyčajne sa ich ľudia snažia riešiť impulzívne a nejakým konkrétnym činom. Pouličná demonštrácia je dokonca mediálne preferovanou formou, no často je spojená aj s násilím. Mimochodom, aj filmy a mediálne často opakované stereotypy nás programujú na impulzívne siahnutie po nekoncepčnom násilnom vzdore. Veď aj jedným z našich najobdivovanejších národných hrdinov je Juro Jánošík. Projekciou do tragických postáv našich dejín, spomeniem ako príklad aspoň Štefánika, sa pripravujeme na to, že boj s osudom je spravidla násilný a (naši mediálni programátori chcú, aby sme pochopili, že) aj márny. Koľkí z nás si však cieľavedome za svoj vzor vybrali Aurela Stodolu?
Váš záverečný apel na nadšenie je celkom v harmónii záverečného slova Erika Majerčáka. Vyzýval poslucháčov, aby nenechávali tie najdôležitejšie veci vo svojom živote na politikov a nečakali, že konečne prídu s nejakou koncepciou a víziou. Aby si našli nejaký koníček, ktorým nielen dajú väčší zmysel svojmu voľnému času, než pozeraním televízie alebo surfovaním po sociálnych sieťach, ale aj nájdu príležitosť na rozvinutie svojich talentov.
